V posledných rokoch sa šíril naratív o nových členských štátoch zo strednej a východnej Európy, ktoré ohrozujú jednotu EÚ voči Číne. Nedávne udalosti, ktoré vyvrcholili unáhleným uzavretím investičnej dohody s Pekingom, však ukazujú, že francúzsko-nemecké spojenectvo je väčšou prekážkou jednotnej reakcie na výzvy, ktoré predstavuje Čína.
„Dnes EÚ a Čína principiálne uzavreli rokovania o investičnej dohode,“ poznamenala 30. decembra 2020 Ursula von der Leyen po siedmich rokoch zdĺhavých rokovaní. K uzavretiu rokovaní došlo pomerne náhle, po údajných výrazných ústupkoch zo strany Pekingu.
Už keď sa objavili prvé náznaky toho, že by sa Komplexná dohoda o investíciách (CAI) mohla uzavrieť v zásade do konca roka, varovala skupina pozorovateľov Číny zo všetkých kútov EÚ (vrátane tohto autora), že jej bezprostredné uzatvorenie je príliš unáhlené. Zároveň vzniesli niekoľko námietok, kde oznámené čínske záväzky nedosahujú štandardy, na ktoré sme v EÚ zvyknutí.
Aj keď odhliadneme od otázky, či je obsah CAI v najlepšom záujme EÚ, pod povrchom rokovaní sa varil ďalší príbeh – príbeh boja o moc a (ne)jednoty EÚ.
Chceli sme urobiť čo najlepšie, dopadlo to ako vždy…
Už niekoľko rokov sa hovorí o potrebe jednotnej reakcie EÚ voči Číne ako o všelieku na dosiahnutie účinnej spoločnej politiky EÚ voči Ríši stredu. Táto potreba bola Berlínom často pripomínaná: kritizoval menšie členské štáty za narušovanie európskej jednoty kedykoľvek sa s Nemeckom stýkali na čisto bilaterálnej báze.
Samozrejme, spolupráca členských štátov zo strednej a východnej Európy s Čínou vo formáte „17 + 1“ neprispievala k vytvoreniu solídnej pozície EÚ v Číne. No proces, v ktorom sa ukončili rokovania o CAI ukazuje, že Nemecko predstavuje oveľa väčšiu prekážku pre dosiahnutie požadovaného stavu jednotnej pozície voči Číne.
Jedným z krokov nemeckého predsedníctva, ktorý zdvihol nejedno obočie, bolo náhle zaradenie diskusií o CAI do programu schôdze veľvyslancov členských štátov (COREPER II) dňa 28. decembra. Tento vývoj verejne kritizovali napríklad zástupcovia Poľska. Taliansko namietalo proti skutočnosti, že nemecké predsedníctvo požiadalo členské štáty o schválenie dohody bez predchádzajúceho zdieľania textu vyjednanej dohody.
Posledná rana pokusu o vytvorenie jednotnej pozície EÚ voči Číne prišla 30. decembra, teda v deň, kedy bolo ukončenie rokovaní verejne oznámené. K stretnutiu zástupcov EÚ Ursuly von der Leyen a Charlesa Michela s predsedom Komunistickej strany Číny Xi Jinpingom sa pripojili aj Angela Merkelová a Emanuel Macron. Aj keď ich účasť bola formulovaná ako paralelné stretnutie Merkelovej a Macrona s predsedom Jinpingom (hoci na tej istej videokonferencii, ako to dokazujú fotografie zo stretnutia), nejde o nič iné ako o chabo zakrytý pokus poskytnúť nejaké krytie pre Macronovu účasť na schôdzi, ktorá by inak podľa základných zmlúv EÚ nemala žiadny právny základ.
Nateraz nie je jasné, aký bol dôvod jeho účasti alebo či nejaké ďalšie členské štáty mali možnosť pripojiť sa. Macronova účasť bola určite prekvapivá a v ostatných členských štátoch rozhodne nebola prijatá pozitívne. Svedčí o tom napríklad verejné vyhlásenie talianskeho námestníka ministra zahraničných vecí Ivana Scalfarotta, ktorý označil formát stretnutia za neobvyklý a nedôvodný. Je len iróniou, že k stretnutiu došlo v čase, keď Francúzsko za vlády Macrona opakovane apeluje pod pláštikom „strategickej autonómie“, aby sa EÚ stala jednotnejším, globálne pôsobiacim aktérom.
Udalsti posledných dní sú tak v príkrom rozpore s navrhovaným stretnutím vo formáte „27+1“, na ktorom sa mali zástupcovia všetkých členských štátov stretnúť s čínskym vedením, a ktoré paradoxne navrhlo práve Nemecko. Stretnutie, ktoré sa malo tento rok konať v Lipsku, sa však kvôli pandémii COVID-19 odložilo.
Dôvody nemeckého správania
Čo teda motivuje kroky Nemecka? Na zodpovedanie otázky je potredné zaoberať sa dvoma otázkami – obchodnými záujmami a verejnou mienkou. Zdá sa, že prvá z týchto dvoch bodov má väčší vplyv na Merkelovej uvažovanie.
Nemecko sa v súčasnosti „teší“ jednej z najväčších ekonomických závislostí na Číne. Je totiž najväčším vývozcom spomedzi členov EÚ do Číny, a to v absolútnom ako aj relatívnom vyjadrení. V roku 2018 predstavoval nemecký vývoz do Číny viac ako 110 miliárd eur, čo predstavuje 7 percent celkového nemeckého vývozu. Nemecké spoločnosti sú tiež najväčšími investormi v Číne spomedzi všetkých členských štátov. Takmer polovica všetkých investícií EÚ v Číne pochádza z Nemecka (76 miliárd eur).
Pokiaľ ide o verejnú mienku, viac ako 60 percent Nemcov vníma Čínu negatívne, zatiaľ čo takmer polovica Nemcov uvádza, že ich názor na Čínu sa za posledné tri roky zhoršil. Aj čínske investície sú vnímané skôr negatívne (jedno z najhorších vnímaní z desiatich členských štátov EÚ, v ktorých sa uskutočnili spomínaný prieskum verejnej mienky).
Napriek tomu viac ako 60 percent Nemcov považuje Čínu za dôležitú pre hospodársky rozvoj Nemecka a 54 percent si myslí, že podpora obchodu a investícií by mala byť prioritou nemeckej politiky voči Číne.
Ostatné aspekty vzájomných vzťahov s Čínou sú však pre Nemcov dôležitejšie ako obchod a investície – spomedzi šiestich možností priorít nemeckej politiky sa podpora obchodu a investícií objavila na piatom mieste a bola prekonané ochranou práv duševného vlastníctva (58 percent), kyber bezpečnosťou ( 66 percent), presadzovaním ľudských práv a demokracie v Číne (67 percent), ako aj spoluprácou v globálnych otázkach, ako je napríklad klimatická zmena (69 percent). Ďalej 44 percent Nemcov uvádza, že ich krajina by mala vo vzťahoch s Čínou presadzovať ľudské práva, aj za cenu ekonomických nákladov. Dá sa teda predpokladať, že rýchle uzatvorenie CAI bez náležitých záruk ľudských práv (jazyk CAI o nútenej práci je obzvlášť neurčitý) nezodpovedá želaniam nemeckého obyvateľstva.
Nemecké spoločnosti budú mať zo skorého uzavretia CAI najväčší úžitok a Angela Merkelová naslúcha ich potrebám viac, ako názorom vlastného elektorátu.
Epizóda rokovaní o CAI ukazuje, že pokiaľ ide o Čínu, jednota EÚ nie je nič iné ako zlaté teľa, ľahko použiteľná mantra, ktorá sa však rýchlo obetuje, hneď ako prídu obchodné záujmy.
Článok bol pôvodne publikovaný na portáli Euractiv.sk.
