Násilné protesty nevedú k demokracii

Home Publikácie CEIAS Insights SK Násilné protesty nevedú k demokracii
+

Stupňovanie násilia v Hongkongu vychádza z presvedčenia, že len ostrá konfrontácia privedie vládu k ústupkom. Výskum demokratických hnutí však ukazuje, že dlhodobý úspech dosahujú len nenásilné metódy, ktoré by si mali osvojiť aj Hongkončania.

Eskalácia protestov v uplynulých dvanástich týždňoch zmenila Hongkong na nepoznanie. Tradičné zábery mrakodrapov vystriedali fotoreportáže z pouličných bojov desaťtisícov ľudí, ktorí hádžu molotovove koktaily na policajné stanice, obliehajú letisko či stavajú barikády. Proti nim sú nasadené tisícky policajtov, ktorí mlátia okoloidúcich obuškami, strieľajú gumové projektily do hláv demonštrantov a zamorujú celé štvrte slzným plynom. Čo bolo ešte pred tromi mesiacmi nemysliteľné a šokujúce, je dnes vnímané ako bežná udalosť. Ako sa podarilo zo dňa na deň premeniť do seba zahľadené biznisové centrum na takmer vojnovú zónu?

Protivládne protesty sa stali miestnym folklórom hneď po prechode mesta pod čínsku správu v roku 1997. Posledný britský guvernér Chris Patten v polovici deväťdesiatych rokov napriek nevôli čínskej vlády výrazne demokratizoval miestnu samosprávu. Číňania veľkú časť týchto opatrení odstránili hneď po prevzatí vlády nad mestom, a tak ostalo pochodovanie v uliciach jediným spôsobom, ako dať najavo nespokojnosť s vládnou politikou.

Vláda si mohla dovoliť protesty – konané vždy prvého júla na výročie prechodu pod čínsku správu – ignorovať, pokiaľ sa ich zúčastňovali len tisícky ľudí. Zásadná zmena však nastala v roku 2003, keď do ulíc vyšlo pol milióna ľudí – každý desiaty obyvateľ mesta – protestovať proti pripravovanému zákonu o protištátnej činnosti, ktorý by mohol znamenať koniec slobody slova. Vláda sa zľakla a zákon pozastavila. Nepopulárny predseda vlády Tung Chee-hwa nasledujúci rok odstúpil zo svojej pozície.

Úspech ulice sa opakoval v roku 2012, keď začali proti chystanej reforme osnov na základných a stredných školách protestovať študenti. Vtedy čerstvo zvolený správca mesta Leung Chun-ying ustúpil a stiahol smernice, ktoré by nútili učiteľov prednášať žiakom napríklad o tom, ako sa komunistická strana nezištne obetuje pre národ.

Hoci nasledujúce dva masívne protesty – Dáždniková revolúcia z roku 2014 a takzvaná Revolúcia rybích guliek z roku 2016 – nedosiahli žiaden okamžitý úspech porovnateľný s predošlými protestmi, obe hnutia boli katalyzátormi štrukturálnych zmien, ktorých vyvrcholenie môžeme pozorovať v dnešných protestoch.

I keď bolo primárnou požiadavkou Dáždnikového hnutia zavedenie všeobecného volebného práva – čo pekinská vláda vetovala pár týždňov pred vypuknutím nepokojov – samotná existencia hnutia bola prejavom rozkolu v demokratickom tábore. Veteráni medzi prodemokratickými politikmi pôsobili v parlamente už od dôb, kedy sa Briti a Číňania dohadovali na budúcej podobe mesta. Vtedy nadobudli presvedčenie, že ak budú robiť konštruktívnu opozičnú politiku a hľadať kompromisy s provládnym táborom, budú vedieť vplývať na rozhodovanie a posúvať Hongkong tým správnym smerom.

Avšak 17 rokov pod čínskou správou jasne ukázalo, že pekinská vláda ani provládni politici nemajú absolútne žiaden záujem sa dohadovať a všetky rozhodnutia konali podľa seba. Situácia frustrovala mladú generáciu, ktorých lídri a myšlienky sa formovali dva roky predtým počas zápasov o školskú reformu. Mládež rezolútne odmietla politiku kompromisov ako neúspešnú a stavila na konfrontačnejšiu líniu.

Jej prvý prejav sa dostavil o dva roky neskôr počas Revolúcie rybích guliek, pomenovanej podľa tradičného stánkového jedla. Vtedy prvý krát došlo k fyzickej konfrontácii medzi policajtmi a demonštrantmi, ktorí na nich hádzali kamene a dlaždice. Vyostrili sa aj požiadavky protestujúcich, z ktorých časť nežiadala len demokratické voľby, ale dokonca nezávislosť na Číne. Radikálna Strana nezávislosti bola pomerne rýchlo rozpustená, aj vďaka tomu, že u ich vodcov našla polícia väčšie množstvo zbraní.

Aj súčasné protesty začali slušnými a legálnymi pochodmi v uliciach. A aj tento krát boli napriek svojej masovosti – u najväčšieho z nich sa udávajú až dva milióny demonštrantov – ignorované miestnou vládou. Až násilné strety z 12. júna, kedy protestujúci obliehali budovu parlamentu, aby znemožnili hlasovanie o kontroverznom zákone o extradícii, primäli vládu k miernym ústupkom. To u demonštrantov vytvorilo dojem, že ich taktika funguje, a preto v uplynulých dvanástich týždňoch uskutočnili množstvo akcií, pri ktorých došlo k násilným stretom s políciou. Ako to zhrnul jeden z vodcov Dáždnikovej revolúcie, profesor Benny Tai, ktorý udalosti sledoval z väzenia: „ľudia majú väčšiu toleranciu voči násiliu ak vláda permanentne ignoruje nenásilné protesty.“

Faktom však je, že úspech dosiahla len prvá násilná akcia, po ktorej správkyňa mesta Carrie Lamová ohlásila, že pozastavuje zákon o extradícii a spolu s ním ďalšie dva kontroverzné zákony. Hoci od tej doby protesty eskalovali, vláda neustúpila ani o krok. Zdá sa, že demonštranti dúfajú, že zvyšovaním násilia pri protivládnych protestoch nakoniec vládu prinútia k ústupkom.

Táto stratégia je však problematická. Nie je vôbec samozrejmé, že vláda pri zvýšenom násilí ustúpi. Naopak, taktika demonštrantov môže poškodiť ich samotných. Podľa jedného z najlepších znalcov demokratických hnutí, profesora Larryho Diamonda zo Stanfordu, nám historická evidencia ukazuje, že úspešné sú takmer vždy len nenásilné hnutia. Násilie naopak rozdeľuje spoločnosť, čo oslabuje hnutie, ktorého cieľom by v prvom rade malo byť vytvorenie deliacej línie medzi vládou a spoločnosťou ako celkom.

K Diamondovi sa pripájajú ďalší pozorovatelia hongkonských protestov, ktorí odporúčajú sústrediť sa na nenásilné spôsoby. Odvolávajú sa pritom na prácu amerického politológa Gene Sharpa, ktorý vo svojom prelomovom výskume identifikoval až 198 spôsobov nenásilných akcií a na príkladoch ukázal, akú môžu mať silu. Hongkončania doposiaľ využili menej než desať druhov nenásilných akcií.

Ako pripomína odborník na dejiny hongkonských protestov Antony Dapiran, politológia pozná koncept „okúzlenia“ (enchanting), ktorý môže mať výrazné politické dosahy. V tomto koncepte ide o vytváranie udalostí, ktoré vytvárajú silne pozitívny dojem u účastníkov ako aj pozorovateľov. V prípade Hongkongu takto pôsobí napríklad vytváranie Lennonových stien (inšpirovaných tou v Prahe), na ktoré ľudia pridávajú texty vyjadrujúce ich podporu. Minulý piatok taktiež desaťtisíce ľudí vytvorili „Hongkonskú cestu“ – 60 kilometrov dlhú reťaz ľudí pochytaných za ruky, ktorá bola inšpirovaná Baltskou cestou presne pred tridsiatimi rokmi.

Politika kompromisov nikdy nemala šancu uspieť, pretože sa hongkonská aj čínska vláda riadia heslom „kto nie je s nami, je proti nám“ a priestor niekde uprostred pre nich jednoducho neexistuje. Tento tvrdo nekompromisný prístup vlády posunul demokratický tábor k radikálnejším metódam politického zápasu.

Dejiny nám ukazujú, že použitie násilnej formy protestov síce môže spočiatku viesť k čiastočným úspechom, v dlhodobom horizonte sú však odsúdené na neúspech. A ako pripomína jeden z najvýraznejších znalcov Číny Orville Schell, na násilie vedia komunisti zo svojej povahy vždy reagovať len ešte väčším násilím. Hoci Čína rezolútne odmietla opakovanie Tchien-an-menu – ktorý sa paradoxne podľa nich vlastne nikdy nestal – negatívnych scenárov je viacero. Jeden z nich hovorí o opakovaní sa severoírskej situácie počas obdobia Problémov (The Troubles), kedy medzi sebou po dobu troch dekád násilne bojovali dve výrazne polarizované skupiny obyvateľstva.

Hongkonskí demonštranti by sa preto mali sústrediť na využitie celého arzenálu nenásilných protestov. Tie okrem iného vytvárajú o Hongkončanoch pozitívny obraz, ktorý je v ostrom protiklade voči jednaniu vlády, reagujúcej jedine použitím hrubej sily. Mäkkou silou, v ktorej majú výraznú prevahu, sú protestujúci schopní dostať medzinárodné spoločenstvo presvedčivo na svoju stranu, čo im môže pomôcť v ich demokratickom úsilí.

Článok vyšiel pôvodne v denníku SME.