Čo robí populistická „kórejská ryba“ v taiwanskej predvolebnej kampani?
Populizmus dorazil už aj na malý ostrov, ktorý sa vo svete často prezentuje ako jediná kultúrne čínska demokracia. Taiwan má diplomatické vzťahy len so 16 krajinami sveta, keďže Čína blokuje taiwanské diplomatické snahy politikou „jednej Číny“, ku ktorej sa hlási napríklad aj Slovensko. Napriek tomu má Taiwan vlastnú vládu a aktuálne prebieha kampaň pred prezidentskými voľbami, ktoré budú 11. januára 2020. Táto kampaň ostro polarizuje taiwanskú spoločnosť.
Na úvod je dôležité si ujasniť taiwanský stranícky systém, ktorý sa vyznačuje dvomi silnými (a niekoľkými menšími, menej významnými) stranami. Prvou je Národná strana (KMT, patrí do modrej koalície strán), ktorá bola založená krátko po revolúcii v Sinchaj v roku 1911. Strana vládla Číne až do roku 1949, keď prehrala v občianskej vojne s komunistickou stranou a stiahla sa na Taiwan, kde pokračovala v autoritatívnom spôsobe vlády až do roku 1971. Je považovaná za pročínsku stranu.
Druhá je Demokratická progresívna strana (DPP, patrí do zelenej koalície strán), ktorá vznikla ako opozícia voči vláde jednej strany KMT. Z pôvodného hnutia Tchang-waj, v preklade „mimo KMT“, vznikla v roku 1986 strana DPP, ktorá bojuje za obmedzenie čínskeho vplyvu a za oficiálne vyhlásenie nezávislosti Taiwanu.
Dva roky po tom, čo v posledných parlamentných a prezidentských voľbách v roku 2016 zelená DPP s veľkým náskokom vyhrala, v miestnych voľbách v roku 2018 podobne výrazne naopak prehrala. Stratila dokonca aj mestá a kraje, ktoré boli dlhé roky považované za zelené bašty, ako napríklad druhé najväčšie mesto, Kao-siung.
Určitú úlohu pritom zohrala nespokojnosť ľudí s počinmi prezidentky Jing-wej Cchaj, ktorá je v úrade od roku 2016. Jej diplomatické kroky síce boli konzistentné a jasné, mnohým sa však nepáčilo, ako riešila domáce otázky, a to najmä dôchodkovú reformu (tá sa dotkla vyše 300 000 ľudí v dôchodkovom veku, vojenských veteránov, učiteľov a učiteliek), sobáše pre páry rovnakého pohlavia (tu namietala najmä staršia a konzervatívna časť občanov) a reformu pracovného práva (bola ústretová skôr voči firmám než voči zamestnancom a zamestnankyniam).
V týchto otázkach konala jej administratíva veľmi chaoticky, až napokon stratila podporu úplne všetkých – aj tých, čo boli za reformy, aj tých, čo ich odmietali. Strana z toho vyšla s pokriveným imidžom. Napriek tomu, že zámer zmien bol z dlhodobého hľadiska dobrý, napokon aj tu zafungoval strach zo zmien a sklon ľudí držať sa radšej toho, čo už dobre poznajú.
Spor o vyhlásenie nezávislosti
Okrem toho si Cchaj pohnevala i prívržencov taiwanskej nezávislosti, ktorí od druhej zelenej prezidentky v histórii Taiwanu očakávali výraznejšiu podporu boja za nezávislosť. Cchaj sa zdržala aktivít, ktoré dôrazne presadzoval prvý zelený prezident Šuej-pien Čchen, ako napríklad premenovanie štátnych podnikov, ktoré mali v mene slovo „Čína“ (Taiwan sa oficiálne nazýva Čínska republika), presadzovanie referenda o nezávislosti a návrh novej ústavy. Je dôležité spomenúť, že všetky tieto Čchenove aktivity smerovali len dovnútra na domáce publikum.
S blížiacimi sa voľbami vyvstáva otázka, či si za týchto okolností aktuálna prezidentka obháji svoje miesto a povedie krajinu aj v ďalšom volebnom období.
Na Taiwane je hlava štátu volená v jednokolových priamych voľbách, prezidentkou alebo prezidentom sa stane ten, kto získa najviac hlasov. Kandidátky a kandidáti môžu byť nominovaní stranou, ktorá v predchádzajúcich voľbách získala aspoň 5 % hlasov, alebo musia vyzbierať podpisy najmenej 1,5 % z celkového počtu voličov a voličiek v predchádzajúcich voľbách.
V straníckych primárkach DPP získala nomináciu úradujúca prezidentka, ktorá porazila svojho protikandidáta, bývalého premiéra Williama Laj o 8,2 %. Laj je oveľa radikálnejší ako Cchaj, ktorá sa snaží skôr o udržanie statusu quo. Peking už dávno odkázal Taiwanu, že akékoľvek snahy ostrova formalizovať svoj štatút suverénneho štátu oddeleného od Číny budú dôvodom pre vojenskú inváziu.
Taiwan bol prvou krajinou, kde sa v primárkach na určenie nominácií v stranách začal používať aj telefonický prieskum verejnej mienky. Prieskum je vopred ohlásený, hlasy sa zbierajú počas jedného týždňa. Prieskum KMT sa obmedzil na pevné telefónne linky, DPP do svojho prieskumu začlenila aj mobilné telefóny.
Populizmus už aj na Taiwane
Politické karty zamiešal i nečakaný a zároveň ohromujúci vzostup populistického kandidáta Kuo-jü Chan za KMT, starostu mesta Kao-siung, ktorého meno v čínštine znie podobne ako spojenie „kórejská ryba“ (píše sa však odlišnými znakmi), a mnohí ho tak aj prezývajú. Sľubuje napríklad, že pod jeho vedením penzijný systém neskrachuje a ľudia rovnakého pohlavia nebudú môcť uzatvárať manželstvá.
Chan je charizmatický človek, ktorý má poruke veľa prázdnych sloganov, ale žiadnu politiku. Je vypočítavý a s modrými spolupracuje, len aby získal nomináciu, čo sa mu v primárkach KMT aj podarilo. Ľahko porazil svojho hlavného rivala, zakladateľa firmy Foxcon (najväčšieho dodávateľa komponentov pre Apple) Terryho Kou, a tiež starostu mesta New Taipei Erica Čchu a ďalších menej výrazných kandidátov.
Niektoré zdroje uvádzajú, že DPP je spokojná s nomináciou KMT, pretože Han je podľa nich príliš radikálny a kontroverzný a bude ľahšie poraziť jeho ako milionára Kou.
Chan sa vydáva za obyčajného človeka bojujúceho proti elitám. Tvrdí, že zastupuje taiwanskú mlčiacu väčšinu a vždy tvrdí, že hovorí v mene celého ľudu. V porovnaní s americkým prezidentom Donaldom Trumpom, ale aj niektorými slovenskými politikmi, je veľmi mierny – neosočuje priamo ľudí alebo stranu DPP. Nebojuje proti zelenému ani proti modrému táboru, bojuje proti všetkým a za všetkých.
Novodobý populizmus je fenomén známy najmä v spojení s Latinskou Amerikou, kde napríklad Hugo Chávez vo Venezuele od konca 90. rokov až svojej smrti v roku 2013 budoval katastrofálny „socializmus 21. storočia“. Do iných krajín – ako Poľsko, Maďarsko alebo Brazília – sa dostal, keď sa jednotliví politici z rozličných krajín začali inšpirovať a učiť jeden od druhého.
Hlasná menšina
Dnešní populisti sa priživujú na nacionalistických ideách a emóciách, ako sú nedôvera voči medzinárodným inštitúciám, ekonomický protekcionizmus alebo migrácia. Jair Bolsonaro napríklad v Brazílii nevyhral preto, že by si väčšina brazílskeho obyvateľstva priala nacionalistickú vojenskú diktatúru, ale preto, že ľudia už mali dosť korupcie tradičných politických elít a nechceli znova tú istú skorumpovanú vládu.
Populisti často reprezentujú nie mlčiacu väčšinu, ale práve veľmi hlasnú menšinu, a tak tomu je aj na Taiwane. Chan má síce okolo seba lojálnu skupinku voličov, čo ho budú voliť, nech sa deje čokoľvek, ale mimo tohto tábora jeho podpora už veľmi rásť nebude. Okrem toho ho podporujú najmä nie príliš ideologicky založení tradiční priaznivci KMT a tí, ktorí majú plné zuby celej elity. V týchto skupinách však už Hanova podpora začína klesať. Čoraz častejšie sa totiž objavuje otázka, či by Chan zvládol riadiť ústrednú vládu, keď nezvláda riadiť ani Kao-siung.
Po tom, čo v júni a v júli obe najvplyvnejšie strany dokončili svoje nominačné procesy, predvolebná súťaž sa na Taiwane mení na súboj medzi zelenou Cchaj a modrým Chanom.
Očakávalo sa, že do prezidentského súboja vstúpia aj ďalší, nezávislí kandidáti, ako napríklad autistický starosta hlavného mesta Tchaj-pej Wen-če Kche, no najmä bohatý podnikateľ Kou, ktorý pred pár dňami oficiálne odstúpil z KMT (a tým naznačoval pokračujúci záujem o miesto vo voľbách). Kouovo rozhodnutie zrejme ovplyvnili jeho podnikateľské záujmy v Číne, alebo mu možno znovu radila bohyňa morí Ma-cu. Podľa jeho slov ho totiž ku kandidatúre za KMT inšpirovala práve ona. Nakoniec k termínu prihlášok nezávislých kandidátov a kandidátok ohlásila kandidatúru len bývalá viceprezidentka Anette Lu, ktorá však nemá vôbec žiadnu šancu.
Do volieb ostávajú štyri mesiace, počas ktorých sa budú médiá točiť hlavne okolo Cchaj a Chana, hoci do hry stále môžu vstúpiť kandidáti a kandidátky menších strán (a čisto teoreticky by Kou mohol kandidovať za jednu z nich). V každom prípade bude zaujímavé sledovať ďalší vývoj až do rozhodnutia o tom, kto sa budúci rok stane novým prezidentom alebo prezidentkou Taiwanu.
Článok bol pôvodne publikovaný v Denníku N.
Ilustračná foto: © CEphoto, Uwe Aranas
