Druhé výročie masakru Rohingov v Mjanmarsku neprináša nádej na zmenu.
Rok 2017 vošiel do mjanmarských dejín ako rok hrôzy a 25. augusta si odvtedy pripomíname smutné výročie brutálnych útokov na Rohingov.
V tento deň pred dvoma rokmi spustili mjanmarské bezpečnostné sily kampaň proti Rohingom, počas ktorej ušli stovky tisíc ľudí do susedného Bangladéša. Žijú tam dodnes, v utečeneckých táboroch v zúfalých podmienkach.
Za masaker stále nebola vyvodená žiadna zodpovednosť napriek tomu, že dôkazov je veľa.
Keď štát bojuje proti menšine
V západnom Mjanmarsku pri hraniciach s Bangladéšom žila rohinská komunita (spolu s ďalšími etnickými skupinami). Rohingovia sú mjanmarskí moslimovia zameraní najmä na rybolov a poľnohospodárstvo. Ide o najchudobnejších ľudí v krajine, ktorí čelili a niektorí stále čelia diskriminácii a segregácii podobnej niekdajšiemu apartheidu v Južnej Afrike.
V súčasnosti už asi milión z nich žije mimo krajiny. Väčšina Rohingov nemá žiadne doklady totožnosti, ktoré im odobrali v roku 1984 na základe nového diskriminačného zákona o občianstve.
V dôsledku toho sa ľudia mohli zdržiavať iba vo svojich dedinách. Ak potrebovali ísť napríklad do nemocnice, tak si najskôr museli zohnať povolenie, aby mohli ísť do dediny alebo do mesta s nemocnicou. Ak nemali peniaze, prípadne čas hral v ich neprospech, smola.
Väčšinou smeli vycestovať iba do inej moslimskej dediny. Keď chceli ísť do iného regiónu v krajine, museli si vybaviť veľmi drahé povolenie. Ak chceli zájsť do zahraničia, nedalo sa, lebo nemajú pas.
Od roku 2015 sa ľudia v Mjanmarsku nemôžu sobášiť, ak nie sú rovnakého vierovyznania a konvertovať na inú vieru je takmer nemožné. Rohinské páry nesmú žiť v jednej domácnosti ani mať deti, keď nie sú zosobášené.
Na to, aby získali povolenie na manželstvo, musia spĺňať niekoľko požiadaviek a zaplatiť vysoké poplatky, lepšie povedané úplatky.
V roku 1994 vláda prestala vydávať rodné listy rohinským deťom, v dôsledku čoho nemali nárok navštevovať štátne stredné školy, a tak miera negramotnosti v tejto oblasti narástla na neuveriteľných 90 percent.
Tým, že nemali prístup k vzdelaniu, neovládajú dobre ani regionálny jazyk, rakhinčinu, ani národný jazyk, mjanmarčinu (barmčinu), hovoria väčšinou iba svojím vlastným jazykom, rohingčinou.
Ak človek v Mjanmarsku neovláda oficiálny jazyk, nemôže vyučovať na štátnych školách. Rohingovia tak žili mimo spoločnosti ešte pred začiatkom samotného konfliktu.
Nie sú naši
Medzi dvoma najväčšími skupinami obyvateľstva štátu Rakhine (kedysi Arakan) – prevažne moslimskými Rohingami a budhistickými Rakhinmi – sa odjakživa napätie striedalo s pokojným spolunažívaním. Obe etnické skupiny tvrdia, že tam žili oddávna a sú pôvodnými obyvateľmi danej oblasti.
Po druhej svetovej vojne sa časť moslimského obyvateľstva snažila o začlenenie severného Arakanu do východného Pakistanu (dnes Bangladéš). Po vzniku nezávislej Barmskej únie v roku 1948 nová vláda ustanovila budhizmus za národné náboženstvo, čím podstatne posilnila rakhinské obyvateľstvo v Arakane, a do daného regiónu poslala armádu, aby vyhnala zvyšných separatistov.
Po prevrate v roku 1962 diktátor Ne Win uznal etnickú menšinu Rakhinov za pôvodné obyvateľstvo multietnickej Barmy a zaradil ich medzi 135 oficiálnych etník krajiny. Rohingovia sa na tento zoznam nedostali.
Ešte v 50. rokoch boli Rohingovia plnohodnotnou súčasťou Barmskej únie a mali vlastné televízne vysielanie v rohingčine, boli členmi armády a pracovali na ministerstvách. Dnešné Mjanmarsko nepovažuje Rohingov za svojich občanov a občianky, ale za nelegálnych migrantov a migrantky z Bangladéša. Bangladéš ich však rovnako nepovažuje za svojich.
Nie je to prvýkrát, čo rohinské obyvateľstvo utekalo za hranice svojej domovskej krajiny. V 70. a 90. rokoch vláda spustila brutálny pohon na cudzincov a cudzinky v krajine a časť rohinského obyvateľstva musela ujsť za hranice svojej domovskej krajiny. Barma – od roku 1989 Mjanmarsko – musela pod dohľadom OSN väčšinu utečencov a utečeniek prijať naspäť v repatriácii.
Hľadá sa zámienka
Posledná séria nepokojov sa začala v roku 2012 po údajnej vražde a znásilnení budhistickej ženy troma moslimskými mužmi. Ide o bežne používaný naratív s rasovým nábojom, ktorý je navyše aj faktograficky chybný.
Mladá žena naozaj bola brutálne zavraždená a okradnutá, ale nenašli sa žiadne známky znásilnenia a ani jeden z obvinených nebol Rohinga. To však stačilo na to, aby sa nepokoje rozšírili po celom Mjanmarsku a odniesli si to aj iné moslimské skupiny v krajine.
Mohlo to vyzerať ako v slovenskom štáte, keď ľudia zavrhli židovských Slovákov a Slovenky.
Výsledkom bolo, že moslimské obyvateľstvo, najmä Rohingovia, boli ekonomicky, spoločensky aj politicky celkom vytlačení. Ak s nimi niekto spolupracoval, napríklad aj tak, že im predal ryžu, kruto ho potrestali.
Udalosti eskalovali v roku 2016, keď ARSA (Arakan Rohingya Salvation Army) zaútočila na tri policajné stanice v severnom Rakhine a zabila deväť mjanmarských policajtov. ARSA bola v tom čase novozaložená skupina rohinských militantov a priamym výsledkom dlhoročného útlaku.
Vodcovia skupiny pred útokmi žiadali ukončenie diskriminácie rohinského obyvateľstva a zdôraznili, že nemajú v úmysle vraždiť civilné obyvateľstvo. Naverbovaní zúfalí dedinčania nemali výcvik ani výzbroj a stovky Rohingov tak išli v ústrety istej smrti.
Mjanmarské bezpečnostné jednotky v spolupráci s rakhinskými dobrovoľníkmi vzápätí spustili brutálny protiútok pod zámienkou, že hľadajú teroristov. Pritom vypaľovali celé rohinské dediny, používali nášľapné míny, vraždili, znásilňovali, mučili a násilne deportovali všetkých, čo im prišli do cesty.
Dňa 25. augusta 2017 útoky skupiny ARSA na tridsať mjanmarských policajných bezpečnostných stanovíšť, pri ktorých zabili dvanásť príslušníkov štátnej bezpečnosti, podnietili disproporčnú kampaň mjanmarských bezpečnostných síl proti rohinským ženám, mužom a deťom, bez rozdielu.
Spôsobili násilnú deportáciu takmer milióna ľudí preč z Mjanmarska.
Vyčistiť územie
Nedá sa pochybovať o tom, že v krajine došlo ku genocíde, aj keď konkrétne vymedzenie pojmov je v právomoci prípadného budúceho medzinárodného tribunálu.
Podľa medzinárodného práva sa genocída líši od etnických čistiek v tom, že zločiny sú vykonané s úmyslom úplne alebo čiastočne zničiť určitú skupinu ľudí.
Keďže Mjanmarsko nepatrí k signatárom Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu, závažné porušenia, ku ktorým v krajine došlo (a stále dochádza), nespadajú pod právomoc tohto súdu (s výnimkou, keby mjanmarské úrady s tým súhlasili alebo keby prípad súdu postúpila Bezpečnostná rada OSN, čo sa javí ako nepravdepodobné).
Bangladéš však zmluvnou stranou Rímskeho štatútu je, a deportácia obyvateľstva, ktorá je zločinom proti ľudskosti, zahŕňa aj prekročenie medzinárodnej hranice. Je však veľmi pravdepodobné, že sa súd nebude zaoberať otázkou genocídy (keďže na to nemá jurisdikciu) a zameria sa “iba” na deportáciu stoviek tisíc Rohingov do Bangladéša, signatárskej krajiny Rímskeho štatútu.
V každom prípade však vieme, že došlo k spáchaniu štyroch z piatich zločinov spadajúcich pod genocídu podľa Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídy z roku 1948.
A to: usmrtenie; spôsobenie ťažkých telesných ublížení; opatrenia smerujúce k tomu, aby sa danej skupine zabránilo v rodení detí; a úmyselné navodenie životných podmienok, ktoré majú spôsobiť fyzické zničenie obyvateľstva.
Genocída nie je iba jednorazový incident hromadného zabíjania, je to dlhý proces systematického a úmyselného ničenia cieľovej skupiny. V prípade Mjanmarska ide o kampaň proti Rohingom, ktorí neboli ešte predtým vysídlení a segregovaní vo vnútorných vysídľovacích táboroch.
Militantní budhistickí mnísi
Ako je možné, že Mjanmarčania – jedni z najmierumilovnejších ľudí v Ázii, ktorí niekoľko desaťročí prežili (aj neprežili) v brutálnej diktatúre – sa nečinne prizerajú na zúfalú situáciu Rohingov?
Hlavným vierovyznaním v Mjanmarsku je budhizmus a budhistickí mnísi majú silné slovo v krajine, aj v politike. Napriek tomu konflikt nesúvisí priamo s budhizmom ako takým. Mjanmarsko je silne hierarchická krajina a ľudia majú tzv. nasledovateľskú mentalitu. Vyjadrenia rodičov, učiteľov, a vodcov – v tomto prípade budhistických predstaviteľov – sa nespochybňujú.
Vplyvní mjanmarskí mnísi, ako aj armádni dôstojníci, používajú veľmi podobnú rétoriku ako politici v strednej Európe v súvislosti s utečencami. Šíria nenávistné komentáre na sociálnych sieťach, kde vykresľujú islam ako hrozbu pre budhizmus, “tradičné hodnoty” a národnú bezpečnosť.
Pritom, tak ako väčšina ľudí zo strednej Európy, nikdy nevidela utečenca, väčšina ľudí z Mjanmarska nikdy nevidela Rohinga (keďže títo žili/žijú iba v oblasti severného Rakhinu).
Veľkú časť viny určite nesú aj hnutia ako MaBaTha (medzičasom zakázané) alebo 969 (nepriamo podporované vládou), ktoré sa veľmi silne stavajú nielen proti Rohingom, ale moslimskému obyvateľstvu ako takému, a ich lídri v krajine šíria nenávistné prejavy.
Tvrdia napríklad, že sa rýchlejšie rozmnožujú, lebo majú viac žien, hoci je mnohoženstvo v krajine zakázané, a čoskoro zaberú a ovládnu celú krajinu.
Zatiaľ čo drvivá väčšina medzinárodných médií kritizuje mjanmarskú vládu a predstavuje Rohingov ako prenasledovanú menšinu, štátom vlastnené mjanmarské médiá ich vykresľujú ako homogénnu skupinu páchateľov ohrozujúcich národnú stabilitu, čím legitimizujú vojenské akcie v štáte Rakhine.
Nástrahy politickej zmeny
Aj keď v Mjanmarsku po politickej tranzícii, ktorú môžeme pokojne nazvať aj ne-tranzíciou, voľby vyhrala opozičná líderka Aun San Su Ťij, jej reálna moc je diskutabilná. Koniec koncov nie ona, ale veliteľ ozbrojených síl má pod palcom armádu, kľúčové ministerstvá (obrana, hranice, vnútro) a priamo vymenúva 25 percent poslancov v parlamente.
V Mjanmarsku sa potvrdilo, že proces demokratizácie alebo tranzície môže mať destabilizujúce následky. Je väčšia pravdepodobnosť, že práve režimy v tranzícii budú páchať vražedné etnické čistky ako stabilné autoritárske alebo demokratické režimy.
Mjanmarsko je etnicky rôznorodá krajina a heterogenita predstavuje určité riziko pri procese prechodu. Nie je to však rozmanitosť, ktorá destabilizuje a vedie k násiliu, ale jej spolitizovanie.
Pri politickej tranzícii hľadajú elity zo starého režimu stratégie, ktoré zabránia ich pádu, zatiaľ čo nové elity sa snažia zapojiť a získať vplyv. Niektorí politici pritom môžu vytiahnuť tzv. etnickú kartu a podnecovať nepriateľstvo proti istým etnickým skupinám.
Zároveň si vylúčením jednej etnickej skupiny iné skupiny zlepšia svoje vlastné postavenie v krajine, v ktorej žije 68 percent Burmanov (mjanmarská majorita) a ďalších 134 menších etnických skupín.
Navyše, vylúčením určitej skupiny ľudí z politiky sa zvyšuje pravdepodobnosť konfliktu. Rohingovia bez dokladov nemohli voliť ani byť volení vo voľbách v roku 2015 (na rozdiel od predošlých volieb, keď Rohingom rozdali tzv. biele karty, na základe ktorých mohli voliť).
A vláda tak nesie určitú zodpovednosť aj za militarizáciu časti rohinského obyvateľstva.
Obrali ich aj o identitu
Po spustení zhora diktovanej politickej tranzície všetci ľudia vkladali svoje nádeje do niekdajšej bojovníčky za demokraciu a ľudské práva Aun San Su Ťij, ktorá v roku 1991 na základe nominácie Václava Havla získala Nobelovu cenu za mier. Ľudia verili, že keď vyhrá voľby, všetko sa od základov zmení.
Každodenné veci sa síce zmenili, ale represie ostali. Ľudia si teraz môžu dovoliť kúpiť SIM-kartu (predtým stála 5000 amerických dolárov), môžu sa aj pripojiť na internet, vytiahnuť peniaze z bankomatu a zmeniť si peniaze v banke namiesto čierneho trhu. Nová vláda je však staré víno v novej fľaši.
Vnímanie ľudí je silne ovplyvnené politikmi, médiami a náboženskými vodcami. Padlá hviezda Aun San Su Ťij o situácii Rohingov v krajine dlho mlčala (a tým vojenské operácie namierené proti nim vlastne legitimizovala). Teraz o nich hovorí ako o ilegálnych Bengálcoch v súlade s oficiálnou mjanmarskou rétorikou a prispieva tým k formovaniu veľmi negatívneho obrazu o Rohingoch.
Podľa popredného akademika zaoberajúceho sa genocídou Daniela Feiersteina pri genocíde dochádza k dvom fenoménom: zničeniu identity skupiny (Rohingovia) a zavedeniu novej identity pre danú skupinu (ilegálni Bengálci). Podľa jeho slov to znamená, že “obete neexistujú, nikdy neexistovali a nikdy pod vlastným označením (Rohingovia) existovať nebudú”.
Rohingovia sa nemajú kam vrátiť. Vo vypálených dedinách vyrástli namiesto ich zbúraných domov nové kasárne pre mjanmarskú armádu. Kým sa pomery v Mjanmarsku nezmenia, Rohingovia vlastne nemajú ani dôvod sa vrátiť. A zatiaľ sa nemení nič.
Ak by aj Medzinárodný trestný súd (prípadne iný medzinárodný tribunál) postavil pred spravodlivosť najvyšších členov armády zodpovedných za spáchané zverstvá, v konečnom dôsledku to samotným ľuďom spravodlivosť (okrem tej symbolickej) ani kompenzácie neprinesie.
Kto im vráti teraz už neexistujúci domov, zavraždených príbuzných a stratený čas?
Článok pôvodne vyšiel v denníku SME.
