Čína by dnes nebola demokratickejšia, ak by pred tridsiatimi rokmi nedošlo ku krvavému potlačeniu protestov na Námestí nebeského pokoja v Pekingu. Režim by si našiel iný dôvod a príležitosť, hovorí analytik a výkonný riaditeľ Inštitútu ázijských štúdií Matej Šimalčík.
Čo vie dnes bežný Číňan o 4. júni 1989 a potlačení protestov? Je tá téma úplne tabu?
Väčšina Číňanov o tom, čo sa stalo na námestí Tchien-an-men, veľa nevie. Je to informácia, ktorú čínske autority vnímajú veľmi citlivo, akékoľvek zmienky o tejto udalosti sú na čínskom internete prísne cenzurované.
Najmä mladí ľudia, ktorí v tej dobe nežili, o tom nevedia vôbec nič, pretože v školách sa o tom na hodinách dejepisu nehovorí. Cenzúra si dáva veľký pozor, aby sa o potlačení protestov nediskutovalo.
Čo by hrozilo niekomu, kto by o tejto téme verejne diskutoval?
Všetky príspevky, ktoré by sa objavili na čínskych sociálnych sieťach, by boli zmazané. Aj v rámci systému sociálneho kreditu, ktorý Čína postupne zavádza, môžu ľuďom hroziť rôzne postihy, ktoré by ovplyvnili ich každodenný život. Nie je vylúčené ani to, že by podobne ako iní kritici režimu len tak zmizli.
Verili študenti a bežní ľudia v roku 1989, že režim sa môže demokratizovať? Bola vtedy priaznivá klíma na reformu?
Viaceré komunistické režimy v roku 1989 začínali vo svete kolabovať. Vnímali to vtedy aj Číňania na námestiach, ktorí chceli riešiť problémy krajiny. Čína vtedy už prežívala časy ekonomickej reformácie, ktorá odhalila mnohé problémy ako masívnu korupciu či to, že z ekonomického rastu neprofitovali všetci ľudia.
Protesty trvali niekoľko týždňov. Prečo sa režim rozhodol zakročiť tak tvrdo?
Akýkoľvek masový protest je v Číne aj v inej autoritárskej krajine vnímaný ako niečo, čo môže ohroziť jeho prežitie. V komunistickej strane boli vtedy rôzne názory na riešenie problému s protestmi, niektoré umiernené a niektoré radikálne.
Keď na námestie prišlo až milión ľudí, vláda sa rozhodla potlačiť protest násilne, keďže to vnímala ako poslednú možnosť na obnovu poriadku. Nie je nič, čoho by sa autoritársky režim bál viac ako verejné zhromaždenia, ktoré poukazujú na nespokojnosť obyvateľstva.
Bola by dnes Čína demokratickejšia, ak by nedošlo k potlačeniu protestov?
Je to dosť hypotetická otázka, no skôr si myslím, že nie. V režime náchylnom na nestabilitu by sa skôr či neskôr podobný moment objavil a vláda by proti nespokojným obyvateľom časom zasiahla.
Režim začal byť v tom čase dosť ideologicky vyprázdnený, keďže idea komunizmu na viacerých miestach kolabovala, ekonomika sa začala liberalizovať a objavoval sa materiálny spôsob života. Aj protesty na námestí to ukázali.
Namiesto demokratizácie začala Čína pretláčať skôr nacionalizmus na presadzovanie rôznych politík a legitimizáciu vlády komunistickej strany.
Mladí ľudia dnes vedia vďaka internetu viac o západnom svete a súčasne Čína zažila obrovský ekonomický rast. Dá sa povedať, že dnes by podobné snahy o demokratizáciu či reformu Číny zo strany mladých ľudí zlyhali?
Skôr áno. Západ dúfal, že keď sa viac otvorí Číne a čínski študenti budú chodiť študovať do zahraničia a vidieť benefity demokracie, budú chcieť zmeny aj doma. To sa však nepotvrdilo.
Dnes čínski študenti v zahraničí po návrate domov stále vidia, že čínsky spôsob vlády je legitímny, vidia ekonomické úspechy, mohutný rozvoj a zvyšovanie životnej úrovne. Aj keď mladí obchádzajú cenzúru na internete, nemá to taký vplyv, že by žiadali väčšiu demokratizáciu.
Podobné protesty teda v súčasnej Číne nehrozia?
Skôr nie, aj keď v prípade Číny sa to ťažko vyhodnocuje. Ekonomike sa však posledné roky veľmi nedarí, navyše krajina čelí tlaku pre obchodnú vojnu s USA, preto protesty nie sú vylúčené.
Menšie protesty sú časté, týkajú sa napríklad pracovných podmienok. No aj tie čínska komunistická strana vníma veľmi citlivo a robí všetko pre to, aby neprerástli do väčšieho hnutia.
Rozhovor pôvodne vyšiel v denníku SME.
