Tento článok bol publikovaný v denníku SME.
Séria summitov priviedla v novembri do Ázie najdôležitejšie osobnosti svetovej politiky. Rozsah diskutovaných problémov potvrdil rastúcu dôležitosť Ázie ako centra svetového diania. Pozitívne signály naznačujú, že navzdory častému pesimizmu môže byť „ázijské storočie“ érou kooperácie.
Najväčším prekvapením summitov je klimatická dohoda Spojených štátov a Číny. Ostatné krajiny však zostali bokom, a to vrátane hosťujúcej Austrálie, ktorej vláda má na túto otázku odlišný názor. V boji proti klimatickým zmenám sa tak oživuje predstava G2 – kondomínia dvoch mocností pri správe globálnych otázok, ktoré očakávajú, že zvyšok sveta ich bude nasledovať.
USA a Čína okrem toho uzavreli ďalšie dohody smerujúce k zlepšovaniu ich vzťahov. Uzavreli dohodu o vyhnutí sa nebezpečným vojenským incidentom, znížili vzájomné clá a zjednodušili vízové procedúry. Sú to pozitívne kroky, aj keď konflikt záujmov nemožno podceňovať.
Čína podozrieva Washington, že voči nej vedie politiku zadržiavania a snaží sa udržať si hegemónne postavenie v regióne. Spojené štáty sa zase obávajú straty vplyvu a potenciálnych agresívnych úmyslov čínskych lídrov. V kontexte Obamovho „ázijského pivotu“ vedú protichodné záujmy k rivalite medzi mocnosťami.
Ekonomika prioritou
Táto rivalita sa premieta aj do ekonomiky. Američanmi podporovaný projekt Transpacifického partnerstva je blízko uzatvorenia. Čína naopak podporuje ekonomickú zónu budovanú okolo regionálneho združenia ASEAN. Oba tieto projekty však vylučujú druhú stranu, čo ostatné štáty v regióne núti vybrať si, kam sa pridať. Počas summitu v Pekingu však čínsky prezident zahral vyššou kartou, keď navrhol vznik ázijsko-pacifickej zóny voľného obchodu, ktorá je v skutočnosti pôvodným cieľom združenia APEC.
Pozitívnou správou je aj to, že Čína zvažuje vstup do Transpacifického partnerstva. Existuje teda možnosť, že tieto projekty sa prepoja a vízia jednej ekonomickej zóny v celej oblasti sa stane skutočnosťou. Už teraz sa niektoré ázijské krajiny zúčastňujú na oboch rokovaniach.
V skutočnosti napriek sporom poskytuje ekonomika obrovskú perspektívu spolupráce nielen medzi USA a Čínou, ale medzi všetkými krajinami regiónu, azda s výnimkou Severnej Kórey.
Práve ekonomika a rastúca váha Číny znamenajú, že aj americkí spojenci v regióne nie sú ochotní alebo dokonca schopní obmedziť kontakty s ňou. To vedie k stavu, keď sú všetky krajiny od seba ekonomicky závislé, čo by podľa liberálov malo prispieť k udržaniu mieru.
Problematické vzťahy
Rast Číny spojený s jej vojenskou modernizáciou a nacionalizmom však v Ázii vyvoláva obavy. Na druhej strane sa Čína napriek svojej „asertívnej“ politike snaží presviedčať svojich susedov o mierových úmysloch a týmto smerom konala aj na summite APEC.
Prvýkrát po opätovnom rozhorení konfliktu o ostrovy vo Východočínskom mori pred dvoma rokmi sa čínsky prezident Si stretol s japonským premiérom Šinzom Abem, aj keď ich podanie rúk bolo ľadovo chladné. Dve strany sa zároveň dohodli na krokoch smerom k normalizácii vzťahov, čo predstavuje po dlhom čase pozitívny moment v ich bilaterálnych vzťahoch.
Podobný diplomatický posun nastal na summite vo vzťahoch Číny s Filipínami. Samy osebe môžu tieto udalosti pôsobiť marginálne, no v kontexte ázijskej diplomacie naznačujú jasný zámer aspoň čiastočne odložiť sporné otázky a sústrediť sa na kooperatívne oblasti vzťahov.
Víťazi (a tí ostatní)
Do centra diania sa počas „veľkého ázijského týždňa“ opäť dostala Čína, ktorá bola prakticky pri všetkých veľkých udalostiach a pokračuje tak vo zvyšovaní svojho vplyvu. Spokojný však môže byť aj Obama, ktorý tentoraz príjemne prekvapil a domov sa vracia s konkrétnymi výsledkami a dobrým dojmom.
Podobne Japonsko, ktoré, hoci opäť v recesii, dosiahlo zlepšenie vzťahov s Čínou a posilnenie spolupráce s ďalšími regionálnymi hráčmi. Organizátor G20 Austrália asi nie je úplne stotožnený s klimatickým smerom summitov, no celkovo sa môže priradiť medzi víťazov, napríklad aj vďaka uzatvorenej zóne voľného obchodu s Čínou. Z druhej strany sme málo počuli o ASEAN, ktorého pozícia „centra regionálnej integrácie“ sa zdá ohrozená.
Podobne Európa, ktorá bola v Brisbane zastúpená lídrami najväčších štátov a predstaviteľmi Únie, sa do centra pozornosti dostala len v dvoch momentoch. Prvým bola kríza na Ukrajine, druhým pomalý ekonomický rast, dokonca aj v porovnaní s USA. V oboch sa pritom Európa javí skôr ako problémový objekt než ako dôležitý subjekt pri riešení ťažkostí. Najmä v kontexte veľmocenských vzťahov, ktoré prevládajú v ázijsko-pacifickom regióne, sa zdá, že nízka akcieschopnosť Európy jej bráni v prevzatí globálnej úlohy, ktorá by jej inak mohla patriť.
Image credit: https://www.flickr.com/photos/dfait-maeci/15148512783
Autori: Filip Šebok a Richard Q. Turcsányi
