Vracia sa Čína k vláde jedného muža? Komunistická Čína 3.0

Home Aktivity Vracia sa Čína k vláde jedného muža? Komunistická Čína 3.0

Aj v autoritatívnej Číne sú prehnané mocenské ambície vnímané negatívne a môžu viesť k zosilneniu kritických hlasov.

Xi Jinping, zdroj: flickr

Čínsky prezident bude môcť zostať vo funkcii viac než dve po sebe idúce (päťročné) funkčné obdobia – toto bude pravdepodobne výsledok marcovej zmeny čínskej ústavy. Táto zmena je dôležitá preto, lebo súčasný prezident Si Ťin-pching mal najneskôr v roku 2023 odovzdať úrad svojmu nástupcovi. To však už nebude platiť a niekoľkoročné diskusie o tom, či Si bude rešpektovať súčasné pravidlá o odchode do dôchodku, sa skončia jednoduchou odpoveďou, že nebude a pravidlá si zmení.

Tento krok zároveň znamená jednu z najväčších zmien v čínskej politike za posledných niekoľko desaťročí a otvára mnoho otázok o ďalšom politickom vývoji v Číne.

Formálne a neformálne pravidlá

Postavenie Si Ťin-pchinga vyplýva z troch hlavných funkcií, ktoré zastáva – prezident, generálny tajomník strany a predseda ústrednej vojenskej komisie. Každá z týchto funkcií ma odlišné pravidlá pre to, ako dlho môže niekto zostať pri moci. Najmenej jasná je pozícia predsedu ústrednej vojenskej komisie, o ktorej neexistuje žiadne známe formálne či neformálne pravidlo.

Väčšina diskusie sa však zameriava na zvyšné dve pozície. Najdôležitejší človek v čínskom politickom systéme je generálny tajomník. Od 90. rokov sa ustálilo pravidlo, že po druhom funkčnom období generálny tajomník odchádzal do dôchodku – tak sa to stalo s poslednými dvoma predchodcami Si Ťin-pchinga.

Počas vlády Ťiang Ce-mina koncom 90. rokov sa navyše zaviedlo neformálne pravidlo, podľa ktorého členovia politbyra starší ako 68 rokov mali odstúpiť. Toto pravidlo sa uplatnilo napríklad na poslednom straníckom zjazde na jeseň, keď zo svojej funkcie odstúpil Wang Čchi-šan. Existujú však pochybnosti, do akej miery sa toto „pravidlo“ bude dodržiavať v budúcnosti, napríklad v roku 2022, keď by Si Ťin-pching mal odstúpiť. Čínske oficiálne zdroje už dementovali, že takéto pravidlo vôbec existuje.

Čo sa týka funkcie prezidenta, v tomto prípade je najjasnejší limit. Je ním veta v čínskej ústave z roku 1982, ktorá explicitne stanovuje, že prezident bude zastávať funkciu maximálne dve po sebe idúce obdobia. Vtedy išlo o dôležitú súčasť plánu Teng Siao-pchinga, aby sa v budúcnosti podarilo zamedziť v Číne vládu jedného muža. Súčasná zmena ústavy teda odstraňuje najvýraznejšiu prekážku, ktorá aktuálnemu čínskemu vodcovi zabraňuje zotrvať vo vedúcich funkciách.

Zmena v politickom vývoji v Číne?

Správa, že si prezident Si upravuje pravidlá tak, aby mohol zostať v úrade, asi neprekvapí tých, čo čínsku politiku vnímajú výhradne z pozície moci. Podľa tohto pohľadu sa prezident Si jednoducho inšpiroval podobnými krokmi autoritatívnych politikov v iných častiach sveta, ktorí využili inštitucionálne postavenie na to, aby zakonzervovali svoju moc.

Si je rozhodne v pozícii, ktorá mu takýto krok umožňuje urobiť. Jeho postavenie v politickom systéme je pravdepodobne silnejšie, než mal akýkoľvek iný čínsky politik od čias Mao Ce-tunga, vrátane Teng Siao-pchinga.

Na myseľ sa však tlačí úvaha, či sa Si Ťin-pching nepreceňuje. Čína je dnes iná ako pred 50 rokmi, keď išlo o krajinu v absolútnej medzinárodnej izolácii a chudobe. Dnes má Čína strednú vrstvu, ktorá sa približne rovná populácii Európskej únie, ročne vycestuje okolo 100 miliónov Číňanov do zahraničia a štatisticky krajina smeruje preč z rozvojového sveta. Čína je niekde úplne inde ako pred niekoľkými desaťročiami a dá sa predpokladať (a niektoré indikácie to už teraz potvrdzujú), že relevantná časť čínskej populácie nie je s týmto krokom spokojná.

Tretia éra komunistickej Číny

Tým sa opäť núka porovnanie s Teng Siao-pchingom. Ten sa dostal k moci po smrti Mao Ce-tunga v roku 1976 a Čínu nasmeroval na cestu reforiem. Síce mali svoje limity ďaleko od politického a ekonomického systému západnej liberálnej demokracie a kapitalizmu, no v porovnaní s režimom Mao Ce-tunga išlo o obrovský krok vpred po ekonomickej stránke a vo veľkej miere aj po stránke politickej.

Si Ťin-pching už niekoľko rokov upravuje prvky systému, ktoré zaviedol Teng Siao-pching, a súčasná zmena ústavy môže byť vnímaná ako symbolické vyvrcholenie tejto snahy. Si tým dokazuje, že je v takej pozícii, že môže zmeniť aj pravidlá, ktoré boli vnímané ako Tengovo reformné dedičstvo.

Môže to však byť Pyrrhovo víťazstvo. Aj v autoritatívnej Číne, alebo možno práve tam, sú prehnané mocenské ambície vnímané negatívne a môžu viesť k zosilneniu kritických hlasov či už v strane, alebo medzi bežnými ľuďmi. Navyše Si Ťin-pching je postupom času čoraz viac zodpovedný za celkový vývoj a môže byť kritizovaný za akýkoľvek problém, napríklad potenciálnu budúcu ekonomickú krízu.

Teng Siao-pching bol čínskym vodcom prakticky dve desaťročia bez toho, aby okupoval post prezidenta alebo generálneho tajomníka strany, a po roku 1989 bol naďalej najvplyvnejším politikom prakticky bez akéhokoľvek formálneho úradu. Henry Kissinger tento spôsob vlády vďaka neformálnemu postaveniu označil za dôkaz moci.

Si Ťin-pching sa vybral iným smerom – svoju moc investuje do kontroly čoraz väčšieho počtu funkcií. Porovnanie s Tengom však zákonite prináša otázku, či v skutočnosti nejde o krízový manažment.

V každom prípade ide o riskantný krok, ktorý definitívne a oficiálne otvára tretiu éru komunistickej Číny – éru Si Ťin-pchinga.

 

Richard Turcsányi

Tento text vznikol ako súčasť  projektu ChinfluenCE a pôvodne bol publikovaný v Denníku N.