Jediné miesto v Číne, v ktorom si môžu občania slobodne pripomenúť výročie masakru na Námestí nebeského pokoja v Pekingu, je bývalá britská kolónia Hongkong. Miestni občania svoje právo pri príležitosti tridsiateho výročia s chuťou využili a do parku pomenovanom po kráľovnej Viktórii ich prišlo zapáliť sviečku rekordných 180 000.
Hoci najviac miesta na tribúnach patrilo veteránom študentských protestov z roku ’89, väčšina ľudí prišla svojou účasťou vyjadriť nesúhlas so súčasným čínskym vedením. Špeciálnej administratívnej oblasti v posledných týždňoch totiž dominuje snaha čínskej ako aj miestnej vlády presadiť zákon o vzájomnom vydávaní zločincov medzi Čínou a Hongkongom. Hongkončania sa obávajú, že by to umožnilo Číne zatýkať a väzniť ľudí pre ich politické presvedčenie. Desí ich aj predstava súdneho procesu v Číne, ktorý je často sprevádzaný mučením a nútenými priznaniami. To mohlo celé mesto nie tak dávno vidieť na prípade miestnych kníhkupcov, ktorí boli unesení do Číny kvôli predaju kníh s pikoškami o praktikách Komunistickej strany Číny.
Situácia v meste je naviac výnimočne vyhrotená, pretože na jednej strane nie je Peking ochotný zľaviť zo svojich požiadaviek, a na druhej strane sa k protestujúcim mimoriadne vzácne pridali aj zástupcovia businessu, ktorí proti Číne väčšinou neprotestujú, lebo majú v krajine obchodné záujmy. Zlé jazyky tvrdia, že sa zľakli, keď zistili, že sa extradícia týka aj korupcie.
Zákony o extradícii taktiež prichádzajú len krátko po tom, ako sa podarilo vládnym predstaviteľom presadiť uväznenie vodcov masívnych protestov spred piatich rokov, tzv. Dáždnikovej revolúcie. Profesori práva boli odsúdení za „podnecovanie k podnecovaniu verejného ohrozenia“ (angl.
incitement to incite public nuissance ). Krkolomné, priam komické obvinenie naštrbilo dôveru nielen v nezávislosť miestnych súdov, ale vyvolalo aj otázky o tom, či v meste ešte stále platí pravidlo „jedna krajina, dva systémy“ a s ním spojená ochrana slobody slova a slobody zhromažďovania.
Zásadnú ranu reputácii hongkonského súdnictva udelilo paradoxne Nemecko, ktoré nedávno poskytlo azyl dvom mladistvým vodcom protivládnych protestov. Vyslalo tak signál, že neverí, že proces s nimi by bol nestranný a férový.
Á propos, hongkonská mládež. Na spomienkovej akcii za obete brutálneho zákroku na Námestí nebeského pokoja bola najmenej zastúpená mladá generácia. Nie preto, že sa narodili neskôr a o týchto udalostiach nevedia. Ani preto, že by im boj za slobodu a demokraciu nič nehovoril. Dôvod je omnoho vážnejší – oni sa necítia byť Číňanmi, a preto sa ich to netýka. V postkoloniálnom období sa mladá generácia nikdy nestotožnila s tým, že sú občanmi Čínskej ľudovej republiky a v posledných dvadsiatich rokoch sa v meste organicky vytvára miestna identita. Lokalizmus, ako sa tomuto trendu hovorí, vytvára jedinečný koncept Hongkončana, ktorý je síce etnický Číňan, ale tam príbuznosť a podobnosť s obyvateľmi pevninskej Číny končí. Rozdiely v hodnotách a životnom štýle sú pre nich natoľko zásadné, že ich dianie za severnou hranicou vôbec nezaujíma. Keďže v Hongkongu neexistujú všeobecné a rovné voľby, a keďže miestna vláda namiesto riešenia miestnych problémov len poslušne plní príkazy z Pekingu, protesty ostávajú jedným z mála spôsobov, akým môžu obyvatelia dať najavo svoju nespokojnosť. Hoci sa generácie líšia v prístupe – staršia potichu so sviečkou v ruku, mladšia okupáciou ulíc – spája ich to, že z Hongkongu vytvorili City of Protest: Mesto protestov.
