Stretnutie ázijských lídrov prebehlo rozpačito. Čínu a Japonsko stále rozdeľujú spory, ktoré na oboch stranách živia nacionalizmus.
V pondelok 10. novembra sa stretli najvyšší predstavitelia Japonska a Čínskej ľudovej republiky. Stretnutie prišlo po mesiace trvajúcich rokovaniach, ktoré minulý týždeň v piatok vyústili do vydania spoločného komuniké, a bolo to prvé stretnutie od nástupu oboch politikov do funkcie. Viacerými médiami a odborníkmi na neverbálnu komunikáciu bolo práve podanie rúk premiéra Abeho a prezidenta Si označené za jedno z najtrápnejších. Prečo sa k sebe japonský premiér a čínsky prezident správajú tak chladne?
Čínsko-japonské vzťahy v súčasnosti nie je možné označiť za dobré, ich charakter a priebeh podmieňuje niekoľko faktorov, ktoré pramenia z historicky zakorenených sporov. Môžeme ich rozdeliť na dve skupiny, prvou sú teritoriálne spory a druhou nezhody na výklade historických udalostí, pričom jedna skupina podmieňuje druhú.
Zmeny viedli k vojnám
Prvá súvisí s imperiálnou politikou Japonského cisárstva od konca 19. storočia. Za necelých štyridsať rokov sa Japonsko stalo z jedného z najizolovanejších štátov mocnosťou s kolonizačnými ambíciami. Čína naopak od dvoch prehraných vojen s Veľkou Britániou v polovici 19. storočia stratila pozíciu Ríše stredu, morálneho centra regionálnych vzťahov.
Zmena mocenského postavenia oboch štátov viedla k dvom vojnám, ktoré pripravili Čínu o časti jej územia. Tie sa dostali pod správu Japonska a jeho armády, ktorá sa neštítila masakrovať civilné obyvateľstvo. Známym v tejto súvislosti je incident, ktorý je v Číne, ale aj vo svete označovaný ako masaker v Nankingu. S tým súvisí aj kritika a odsúdenie návštev vysokých japonských predstaviteľov vo svätyni Jasukuni, kam si chodia pripomínať predkov, ktorí padli v boji za vlasť, medzi ktorými sú aj 14 odsúdení vojnoví zločinci. Čína a Južná Kórea tieto návštevy vnímajú ako japonský sentiment za imperiálnou minulosťou.
So zmluvami, ktoré boli podpísané medzi Čínou a imperiálnym Japonskom, je spojený aj spor trvajúci dodnes. Ten sa týka ôsmich neobývaných ostrovov, ktoré Čína nazýva Diaoyu a Japonsko Senkaku. Dnes sú pod správou Japonska. K vyostreniu sporu dochádza pravidelne, v roku 2012 po tom, čo japonská vláda ohlásila zámer odkúpiť tri z ostrovov od súkromných vlastníkov a vyvolala vlnu protestov v Číne a niekoľko útokov na japonských občanov v Číne. V minulom roku po oznámení Číny o vytýčení vzdušnej zóny identifikácie.
Nároky oboch štátov majú svoje historické, ale i právne zdôvodnenie. Čína sa odvoláva na mapy a právo prvého zápisu do mapy. Japonsko sa odvoláva na zmluvu zo Šimonoseki z roku 1895 a na mierovú zmluvu zo San Francisca, ktorá nespomína ostrovy ako územia, ktoré ma Japonsko vrátiť, a teda argumentuje, že v tom období boli ostrovy japonské. Čínsky argument je, že ostrovy boli súčasťou území obsadených Japonskom, pretože sú súčasťou Taiwanu, a teda ich Japonsko malo vrátiť. Spor komplikuje skutočnosť, že vody v okolí ostrovov sú bohaté na ryby a vhodné na rozšírenie zdrojov rýb, na ktorých je postavená kuchyňa oboch štátov. Navyše sa pri ostrovoch nachádzajú bohaté náleziská ropy a zemného plynu, ktoré oba štáty potrebujú.
Zdroje nacionalizmu
Nevyriešené teritoriálne spory, odlišná až protichodná interpretácia historických udalostí sú dnes jedným zo zdrojov japonského, ale i čínskeho nacionalizmu, ktoré rovnakým spôsobom využívajú politické elity v oboch štátoch.
Tieto dnes zdanlivo nepodstatné spory výrazne vplývajú na charakter vzájomných vzťahov druhej a tretej najvýznamnejšej ekonomiky sveta. Pondelkové stretnutie najvyšších predstaviteľov, akokoľvek chladné, môžeme vnímať ako prvý krok na ceste k zmierneniu napätia medzi oboma štátmi.
Komuniké zverejnené v piatok 7. novembra obsahuje formuláciu, podľa ktorej sú si oba štáty vedomé odlišných pozícií, ktoré vo Východočínskom mori majú, ale zhodujú sa na tom, že sa budú snažiť zabrániť zhoršeniu situácie pomocou konzultácií a dialógu, ako i vytvorením mechanizmu krízového manažmentu. Zároveň sa oba štáty dohodli, že postupne obnovia dialóg v politickej, diplomatickej a bezpečnostnej oblasti.
Spoločné stanovisko predstavuje pomerne dôležitý prelom vo vzťahoch a je pravdepodobne výsledkom uvedomenia si spoločných záujmov, ktoré oba štáty majú primárne v súvislosti s ich ekonomickými politikami a potrebami.
Image credit: https://flic.kr/p/oLN5QU
Tento článok bol pôvodne publikovaný v denníku SME.
Autor: Lucia Husenicová
