Po štvrťstoročí intenzívnych politických bojov stráca Hongkong všetko to, čo ho kedysi definovalo. Z „brány medzi svetom a Čínou“ sa rýchlo stáva uniformné čínske mesto.
Prvého júla uplynulo 25 rokov od prechodu Hongkongu pod čínsku správu. Mesto sa ocitne presne v polovici prechodného obdobia pred plným včlenením do Číny, počas ktorého sa vládne pod formulkou „jedna krajina, dva systémy.“
Hoci sa do Hongkongu pri tejto príležitosti výnimočne chystá aj čínsky prezident Si Ťin-pching – ktorý sa už tretí rok dôkladne izoluje pred covidom –, len málokto bude považovať doterajší vývoj v špeciálnej administratívnej oblasti za úspech. Kým čínska strana utrpela počas dlhotrvajúcich protivládnych protestov stratu tváre, ktorú ťažko nesie, obyvatelia Hongkongu od roku 1997 prišli o slobody, autonómiu, prísľub demokratizácie, právny štát a kompetentnú vládu.
Slabo vyrokované podmienky
Hoci je tento vývoj pre obyvateľov Hongkongu nešťastný, nemožno povedať, že sa nedal očakávať. V 80. rokoch, keď sa kryštalizovala súčasná podoba Hongkongu, mala väčšina obyvateľov strach z práve tohto scenára. Briti od Číny vymohli len minimálne garancie dodržiavania pravidiel, na ktorých sa obe krajiny dohodli (bez zastúpenia Hongkončanov), zároveň nemali žiadne mechanizmy na to, aby v meste monitorovali čínsku vládu a vymáhali prípadnú nápravu. Zachovanie špeciálneho štatútu pre Hongkong preto vždy záviselo len od dobrej vôle pekinskej vlády.
Napriek obavám sa počas prvých 15 rokov od návratu po čínsku správu až na niekoľko výnimiek zdalo, že dobrej vôle smerom k Hongkongu je v Číne dostatok. Nasledujúca dekáda však bola búrlivým kolotočom protestov, protivládnych demonštrácií a legislatívnych zápasov. Napätie vyvrcholilo v masových a neskôr i násilných protestoch v roku 2019, ktoré vláda potlačila len vďaka brutálnej sile polície; konečnú bodku za protestmi dala pandémia koronavírusu. Drastické zákony o národnej bezpečnosti z konca júna 2020 doslova cez noc zničili desaťročia budované sociálne, právne a ekonomické základy mesta.
Čínska dilema
Pri hľadaní príčin dramatickej transformácie niekdajšej perly orientu na dnešný policajný štát je v prvom rade potrebné pochopiť dilemu v čínskom prístupe k vláde nad Hongkongom a zmenu v uvažovaní samotných obyvateľov mesta.
Diskusie o spôsobe, akým môže veľká krajina absorbovať menšie územie, existujú prinajmenšom od renesancie. Je zaujímavé, že Niccolo Machiavelli v knihe Vladár píše o troch spôsoboch, ktorými môže panovník pripojiť k svojmu kráľovstvu slobodné a bohaté mesto, ktoré práve dobyl. Medzi tieto stratégie patrí udelenie veľkej miery samosprávy miestnemu obyvateľstvu, nasadenie oligarchie, ktorá bude vládnuť podľa pokynov panovníka, a úplné zničenie miestnych tradícií spojené s vládou tvrdej ruky.
Toto sú zhodou okolností presne tie metódy, ktorými sa Peking v uplynulom štvrťstoročí pokúšal v meste vládnuť.
Špecifikom postavenia Hongkongu v rámci Číny je fakt, že funguje ako jedna obrovská špeciálna ekonomická zóna, kde sa nielen experimentuje s rôznymi ekonomickými metódami, ale ktorá predovšetkým slúži ako brána pre zahraničný kapitál a obchodnú výmenu. Komunistická strana Číny má na jednej strane záujem o rozvoj čínskej ekonomiky a usiluje sa o výhody, ktoré plynú z napojenia na globálny slobodný obchod, na druhej strane si úzkostlivo stráži svoju moc a kontrolu nad ekonomickými aktivitami. Špecifická pozícia Hongkongu ponúka elegantné riešenie tejto dilemy.
Dva imperatívy čínskej vlády – čo najviac absorbovať Hongkong do svojho územia a zároveň zachovať špecifiká jeho postavenia kvôli hospodárskym benefitom – vytvárajú napätie a posúvajú Hongkong na krivolakú trajektóriu politického a ekonomického vývoja. Súčasný čínsky prezident si očividne zvolil tretiu možnosť z Machiavelliho návodu – vládu tvrdej ruky – a integrácia Hongkongu do Číny do veľkej miery postupuje podľa scenára, ktorý poznáme zo Sin-ťiangu a z Tibetu.
Snahy Si Ťin-pinga o to, aby Hongkong čo najviac integroval a zároveň ho čo najviac využil pre ekonomický rozvoj, však sú vo vzájomnom protiklade. Medzi týmito dvoma protichodnými tendenciami vznikajú štiepne línie – okolo nich sa otvára zóna neurčitosti, ktorá dáva priestor jednotlivcom alebo skupinám ľudí na to, aby ovplyvňovali a formovali politické dianie.
Hongkonská identita
Tou skupinou ľudí, ktorá využíva pnutie v čínskom vládnutí, je hongkonská spoločnosť a jej jednotlivé časti, predovšetkým politickí a sociálni aktivisti, záujmové združenia, odbory, akademici a intelektuáli či študenti. Jedným z hlavných hnacích motorov, ktorý aktivizuje hongkonskú spoločnosť, bolo formovanie domácej hongkonskej identity. Pomaly sa tvorila už od 70. rokov, no v posledných dvoch dekádach sa jej vývoj prudko zrýchlil.
Hoci sú takmer všetci obyvatelia Hongkongu etnickí Číňania, ich vzťah k Číne je často silno antagonistický. Spočiatku odmietali Hongkončania identifikáciu s Čínou vinou udalostí, akými boli Kultúrna revolúcia a krvavé potlačenie protestov na Námestí Tchien-an-men. Postupne sa však vytvorilo množstvo ďalších aspektov, na základe ktorých sa vymedzovali voči Číňanom žijúcim severne od bývalej britskej kolónie: od rozdielneho jazyka (v Hongkongu sa hovorí kantonským dialektom čínštiny) a písma cez hudbu a film či jedlo až k absurdným detailom ako účesy či mejkap.
Popri kultúrnych symboloch sa centrálnymi hodnotami novovytváranej hongkonskej identity stali snaha o zavedenie demokracie, udržanie právneho štátu a zachovanie občianskych slobôd. Práve tieto tri politické požiadavky, ktoré sú v priamom rozpore s komunistickým vládnutím, dostali hongkonskú spoločnosť na kolízny kurz s čínskou vládou.
Policajný štát
Ani silne motivovaná a odhodlaná spoločnosť, ktorá sa dokázala zorganizovať do miliónových protestov, deklasujúco vyhrať voľby či klásť niekoľkomesačný násilný odpor policajnej mašinérii, nemala šancu proti obrovskej prevahe čínskeho štátu. Hongkonská a čínska vláda vzhľadom na vyššie uvedenú dilemu opakovane použila drastické metódy na potláčanie disentu vyvinuté v Sin-ťiangu a Tibete. Zároveň ich obhajovala tým, že takto chcú zabezpečiť bezproblémový chod ekonomiky mesta.
Politika a ekonomika sa však nedajú oddeliť. Vláda, ktorá ignoruje spätnú väzbu od obyvateľov, v konečnom dôsledku začne škodiť hospodárstvu. V Hongkongu to začalo byť zrejmé už pár mesiacov po zavedení drastických zákonov o štátnej bezpečnosti, ktoré vláde prakticky umožnia trestne stíhať kohokoľvek bez toho, aby sa príliš obťažovala s dôkazmi.
Zatiaľ čo občianska spoločnosť takmer utíchla, vláda využila novonadobudnutú skoro absolútnu moc na to, aby zaviedla chaotické a nezmyselné opatrenia v boji s koronavírusom. Trojtýždňová karanténa pri vstupe do mesta pochovala jeho niekdajší status leteckého uzla. Zatváranie covidom infikovaných ľudí do narýchlo postavených nehygienických maringotiek viedlo k masovému odchodu zahraničných profesionálov, ktorí pomáhali Hongkongu udržať si renomé jedného z najväčších finančných centier na svete. Masové zatýkanie kritikov vlády vyháňa desaťtisíce miestnych obyvateľov, predovšetkým vzdelaných odborníkov.
Postupný rast moci policajných zložiek nad mestom kulminuje inštalovaním policajta do pozície nového správcu mesta. Deje sa to symbolicky práve na 25. výročie prechodu Hongkongu pod čínsku správu. Johna Leeho, ktorému ako jedinému povolili „kandidovať“ na svoju novú funkciu, takmer jednomyseľne zvolili v starostlivo zorganizovaných voľbách, v ktorých hlasovalo len niekoľko tisíc oligarchov a ľudí oddaných Číne. Lee sa vyznamenal predovšetkým tým, že viedol potlačenie protivládnych protestov a že do bodky vykonáva vôľu pekinských pánov.
Tým, že druhú polovicu prechodného obdobia začína Hongkong pod vedením policajných zložiek, vysiela Peking jasnú správu o budúcnosti slobôd, právneho procesu a občianskej spoločnosti v meste. Polovica prechodného obdobia je zároveň polčasom rozpadu Hongkongu: to, čo ho kedysi definovalo, sa mu dnes razantne odpiera. V roku 2047 bude absorbovaný Hongkong už len uniformným čínskym veľkomestom.
