Kroky Berlína a Paríža vyvolávajú obavy o budúcnosť spoločnej politiky k Číne.
Inštitúcie Európskej únie zverejnili 9. októbra správu o kybernetickej bezpečnosti siete piatej generácie (5G), v ktorej varovali členské štáty pred použitím sieťových komponentov od pochybných dodávateľov s napojením na vlády nečlenských štátov, ktoré môžu zneužiť svoje postavenie a vyvíjať tlak na dodávateľa, v dôsledku čoho bude ohrozená bezpečnosť celej siete.
Napriek tomu, že správa žiadnu spoločnosť priamo nemenuje, medzi súčasnými dodávateľmi 5G komponentov je len jedna, ktorá spĺňa tieto definičné kritéria – čínsky Huawei, pri ktorom pretrvávajú pochybnosti o jeho skutočných vlastníkoch a úrovni kontroly čínskej vlády a komunistickej strany.
Neprešiel ani týždeň a nemecké noviny Handelsblatt informovali o tom, že úrad kancelárky Merkelovej sa rozhodol umožniť Huawei dodávať zariadenia nemeckým telekomunikačným operátorom budujúcim sieť 5G v Nemecku.
Postoj nemeckej spolkovej vlády si vyslúžil kritiku nemeckých politikov, niektorých úradov (napríklad na ochranu osobných údajov) i odborníkov na Čínu naprieč EÚ.
Nemecké rozhodnutie môže ešte viac naštrbiť vzťahy medzi Európou a USA, podľa ktorých ide o „nezodpovedné rozhodnutie“.
Zároveň (a azda ešte dôležitejšie) bude mať toto rozhodnutie zásadný vplyv na rodiacu sa spoločnú politiku EÚ proti Číne a výzvam, ktoré prináša nárast mocenského potenciálu tejto krajiny.
Ústup obchodným záujmom
Je paradoxné, že to je dlhodobo práve Nemecko, ktoré volá po prijatí spoločnej politiky EÚ k Číne.
Berlín pravidelne kritizuje menšie členské štáty (najmä zo strednej a východnej EÚ), keď sa snažia bilaterálne presadzovať svoje záujmy v Číne na úkor európskej jednoty.
Aktuálne dianie okolo Huawei a 5G ukazuje, že tento druh uvažovania nie je cudzí ani Nemecku.
Ústretový postoj nemeckej vlády je motivovaný primárne obchodnými záujmami nemeckých podnikateľov a strachom z čínskej odplaty v prípade prísneho postoja k čínskym 5G dodávateľom.
Od exportu do Číny závisí množstvo nemeckých výrobcov, napríklad Volkswagen, BMW či Siemens.
Vo svetle posledného vývoja preto doterajšia nemecká kritika ostatných členských štátov vyznieva prinajlepšom pokrytecky.
Dôsledkom toho vzniká v rámci EÚ medzi členmi ďalšie napätie, keď sa menšie členské štáty necítia dostatočne reprezentované pri tvorbe spoločných európskych postojov.
Takto sa spoločná politika rodí len ťažko.
Ako sa z Paríža volá, tak sa z Balkánu ozýva
Nemecko nie je jediným starým členským štátom EÚ, ktorého rozhodnutia podkopávajú politiku Únie k Číne.
Ďalším je rozhodnutie Paríža zablokovať otvorenie prístupových rokovaní s Albánskom a Severným Macedónskom.
Neotvorenie prístupových rokovaní môže mať značný vplyv na stabilitu v regióne západného Balkánu, pretože vytvára politické vákuum. Jeho vyplnenia sa však rady ujmú iné krajiny, medzi nimi aj Čína.
Čínske aktivity na Balkáne a potenciálny politický a ekonomický vplyv sú už aj tak značné. Otvorenosť Balkánskych krajín k Číne pramení z veľkej časti z ich „euro-únavy“. Otvorenie rokovaní by bolo jasným a veľmi potrebným signálom z EÚ k Balkánu, že pre nich v Únii je miesto.
V dôsledku francúzskej ambivalencie prepásla celá Únia príležitosť obnoviť svoju mocenskú pozíciu na Balkáne. Bohužiaľ, v súčasnej situácií Únia skôr potvrdzuje svoju neschopnosť vystupovať navonok jednotne ako veľmoc.
Spoločný postup je nevyhnutný
Vo svetle rastúcej svetovej konkurencie a posilňovania čínskej moci sú malé európske štáty odsúdené na spoluprácu.
Čím skôr si predstavitelia jednotlivých krajín uvedomia, že svoje záujmy v Číne budú schopné efektívnejšie presadzovať spoločne, tým skôr sa dočkáme sformulovania efektívnej európskej politiky k Číne.
Bohužiaľ, nedávne konanie najväčších krajín Únie – Nemecka a Francúzka – vyvoláva značné obavy, či sa spoločnej európskej politiky dočkáme.
Text pôvodne vyšiel v denníku SME.
