V roku 2021 bolo do zoznamu svetového dedičstva UNESCO zapísané východočínske mesto Quanzhou. Hoci je toto mesto dnes na Slovensku prakticky neznáme, v stredoveku bolo významným centrom východoázijského námorného obchodu. A to tak veľké, že keď okolo roku 1292 mestom prechádzal aj taliansky cestovateľ Marco Polo, označil ho za najväčší prístav na svete a žasol nad jeho bohatstvom. Dnešné sedemmiliónové mesto ležiace na juhovýchodnom pobreží Číny priamo naproti Taiwanu ďaleko zaostáva za svojou zašlou slávou. Zašlú slávu mesta dodnes pripomínajú nielen výborne zachované stredoveké budovy, ale aj fakt, že dodnes žije v našom jazyku: z jeho stredovekého mena pochádza slovo, ktoré bežne používame aj v slovenčine.
Nesmelý rast zabudnutého prístavu
Quanzhou má pomerne nepriaznivé geografické podmienky, keďže leží blízko úpätia strmých a nepriepustných hôr. Jeho stredoveký rast sa odvíja od rastu mocných budhistických kláštorov v južnej časti provincie Fujian, ktoré od deviateho storočia postupne získali kontrolu nad väčšinou pôdy. Miestni panovníci sa preto obrátili smerom na more a začali zdaňovať námorný obchod. Mestu výrazne pomohla jeho odľahlosť, vďaka ktorej sa doň neunúvali cisárski vyberači daní, ktorí by výrazne zvýšili poplatky. Nízke dane prilákali množstvo obchodníkov z Číny aj ďalekej cudziny, ktorí z mesta vytvorili akési centrum prekládky lodného tovaru. Z juhu do Quanzhou priplávali obchodníci z juhovýchodnej Ázie, Indie, či dokonca z arabských krajín, kým opačným smerom tovar putoval do Kórey, Japonska a severnej Číny.
Rast mesta začal na prelome desiateho a jedenásteho storočia, počas prvých sto rokoch vládnutia dynastie Song, ktorá pomalým tempom konsolidovala moc a odľahlé oblasti dlhú dobu ovládali pomerne nezávislí miestni panovníci. Tí si nastavovali dane podľa seba a centrálnej pokladnici nič neodvádzali. Dlhá ruka songskej cisárskej vlády sa v meste objavila až v roku 1087, kedy v snahe získať zdroje na financovanie drahých vojen ustanovili úrad námorného dozoru. Ten sa okamžite stal zdrojom obrovských príjmov pre cisársky dvor. Objem obchodu rýchlo rástol a v polovici dvanásteho storočia predbehol Quanzhou juhočínsku metropolu Kanton a stal sa najväčším obchodným centrom južnej Číny.
Kozmopolitný prístav
Na vrchole slávy v dvanástom storočí žilo v meste takmer štvrť milióna ľudí. Kým miestni Číňania pracovali na rozširovaní svojich obchodných sietí a cestovali do ďalekých krajín, rovnaké aktivity priviedli do Quanzhou množstvo obchodníkov z južnej Ázie a Blízkeho východu. Vtedajší obchodníci mali prax nechávať v prístavoch svojich ľudí, ktorí sa chceli vyhnúť monzúnu na spiatočnej ceste, preto trávili niekoľko mesiacov nákupom a predajom tovaru vo východoázijských mestách.
Už od jedenásteho storočia sa v meste začínali stavať chrámy rôznych náboženstiev. Mešity Ašab a Qingjing, tamilské hinduistické chrámy zasvätené Šivovi, kresťanské a manicheistické kostoly, a predovšetkým dvojité pagody najväčšieho budhistického chrámu vtedajšej Číne Kaiyuansi – ktoré tak veľmi očarili Marca Pola – boli dôkazom kozmopolitného charakteru stredovekého mesta. Dnes tieto náboženské budovy tvoria jadro svetového dedičstva a sú prísne pamiatkovo chránené. Dodnes zachovaným a veľmi cenným dôkazom prítomnosti mnohých národností v meste je aj architektonický nález nápisu na hrobke v sýrčine, čínštine, latinčine a arabčine.
Arabskí obchodníci dali Quanzhou aj meno, ktoré sa používalo na západe. Slovo Zaytun, ako mesto vo svojej knihe označil aj Marco Polo, vzniklo arabskou výslovnosťou čínskeho slova citung, označujúce typ korálového stromu bežného v okolí mesta. Slovo Zaytun sa cez arabčinu a francúzštinu dostalo napokon aj do slovenčiny – začal sa tak označovať satén, ktorého obchodom sa miestny prístav preslávil.
Na vrchole slávy
Hospodársky rast mesta sa odzrkadlil aj v jeho pozícii v rámci čínskeho štátneho aparátu. V prestížnych úradníckych skúškach uspelo vysoko nadpriemerné množstvo miestnych mužov, medzi ktorými boli štyria tajomníci štátnej rady a traja ministri. Vzhľadom na to, že v tej dobe boli v Číne omnoho väčšie mestá – v hlavnom meste Hangzhou vtedy bývalo okolo 1,5 milióna obyvateľov, teda šesť krát viac než v Quanzhou – išlo o nevídaný úspech. Vysoký status mesta bol upevnený tým, že sa v ňom usadila časť vládnuceho cisárskeho klanu dynastie Song.
Stredoveké Quanzhou bolo aj jedným z prvých miest na svete, kde sa začali používať papierové peniaze. Počas vlády dynastie Song sa výrazne zvýšila ťažba medi, z ktorej sa tradične vyrábali mince. To viedlo k inflácii, v čoho dôsledku museli obchodníci so sebou prepravovať veľké objemy ťažkých mincí. Aby sa tomu vyhli, dávali meď do zálohy finančníkom, ktorí im na oplátku o tom vydali papierové potvrdenie. Ústredná vláda rýchlo pochopila význam papierových certifikátov, ktorých vydávanie štandardizovala a monopolizovala pre seba. Na začiatku dvanásteho storočia sa už ročne vydávali bankovky v hodnote 26 miliónov mincí.
Od dvanásteho storočia podporila ekonomiku mesta aj produkcia komerčných plodín v jeho okolí, predovšetkým bavlny, cukrovej trstiny a liči. Tie vystriedali obilie a ryžu, ktorú bolo možno lacnejšie kúpiť a dopraviť zo strednej a južnej Číny. Zároveň sa v celej prefektúre rozmohla výroba keramiky, ktorú miestni obchodníci vo veľkom predávali na medzinárodnom trhu.
V trinástom storočí prevzala vládu nad Čínou mongolská dynastia Yuan. Počas mongolskej nadvlády boli veľké časti Ázie konsolidované v jednej rozsiahlej ríši, čo umožňovalo pomerne nerušený pozemný obchod medzi Európou a Áziou. Populácia Quanzhou narástla na takmer pol milióna obyvateľov a z miestneho prístavu vyrazili neúspešné mongolské výpady do Japonska (1281) a na indonézsky ostrov Jáva (1292).
Očarení cestovatelia
Cez Quanzhou cestovali viaceré významné osobnosti svojej doby, na čele s Benátčanom Marcom Polom, pre ktorého bolo mesto poslednou zastávkou v Číne. Tu nastúpil na loď spoločne s mongolskou princeznou Kokočin, ktorú mal dopraviť do Perzie. O niekoľko desaťročí neskôr do mesta zavítal cestovateľ marockého pôvodu Ibn Battúta, ktorý o jeho prístave povedal, že je najväčší na svete a žasol nad objemom tovarovej výmeny, predovšetkým korenia, vzácnych kovov, periel a keramiky.
V štrnástom storočí v meste chvíľu pôsobil taliansky mních s českými koreňmi Odorico de Pordenone, ktorý o ňom napísal, že je dva krát väčšie než talianska Bologna. Z jeho spomienok vieme, že v meste pôsobila aj väčšia kresťanská komunita. Istá bohatá Arménka nechala v meste postaviť kostol, z ktorého roku 1308 pekinský arcibiskup Ján z Montercorvina učinil sídlo biskupstva. V dobe návštevy Odorica de Pordenone okolo roku 1324 v meste existovali tri kostoly a cirkev viedol biskup priamo menovaný práve Jánom z Montecorvina.
Úpadok
V štrnástom storočí začalo mesto prudko upadať. Čiastočne to má na svedomí striedanie dynastií, keďže nový vládcovia dynastie Ming od roku 1368 zavádzali obmedzenia zahraničného obchodu. Úpadok Quanzhou však bol taký rýchly, že sa dodnes vedú spory o tom, čo za to môže. Niektorí výskumníci tvrdia, že za to môžu štruktúrne zmeny v domácej ekonomike, napríklad vyčerpanie medených baní, kvôli čomu nemali miestni obyvatelia dostatok financií na nákup zahraničného tovaru. Iní vidia problém v zmene námorného obchodu, keďže došlo k úpadku tradičných obchodných partnerov Čampa (v dnešnom strednom Vietname) a Šrívidžaja (budhistické kráľovstvo na Sumatre). Zároveň sa obchod s Japonskom presunul do mesta Ningbo neďaleko Šanghaja, ktoré je k nemu bližšie.
Alternatívne vysvetlenie hovorí o tom, že počas vlády mongolskej dynastie Yuan dávali úrady monopolné privilégia zahraničným obchodníkom, predovšetkým moslimského pôvodu. Mocné obchodné asociácie moslimských obchodníkov mali monopol na obchod s najcennejším tovarom – ako napríklad zlato, striebro, meď, a otroci – s ktorým mali ostatní kupci zákaz obchodovať. Napätie medzi čínskymi a zahraničnými obchodníkmi rástlo a keď v roku 1357 k Quanzhou priblížilo povstanie, vlády nad mesto sa zmocnila Perzská posádka, vojenská skupina známa predovšetkým pre pľundrovanie a vykorisťovanie námorného obchodu. To donútilo mnoho bohatých čínskych ale aj zahraničných obchodníkov, aby sa z mesta odsťahovali.
Rýchly úpadok mesta má z dnešného pohľadu jednu výhodu: zachovalo sa v ňom množstvo stredovekých stavieb, ktoré po stáročia slúžia rovnakému účelu. Okrem už zmienených chrámov sú zaujímavé predovšetkým dva kamenné mosty (svojho času najdlhšie v krajine), časť stredovekého prístavu, zvyšky dopravnej siete, dielne na výrobu keramiky, či rozmanité náhrobné kamene. Zachovalé pamiatky umožnia návštevníkom pochopiť, prečo UNESCO označilo mesto za empórium – obrovské obchodné stredisko takmer kontinentálneho významu.
