Prečo sa ľudia v Hongkongu búria, väčšina z nich býva v malých bytoch a mafiáni z triád sú na strane Číny? V rozhovore to vysvetľuje slovenský sinológ Martin Šebeňa.
Martin Šebeňa žije už vyše sedem rokov v Hongkongu, ktorý už dva mesiace prežíva obrovské protesty proti tlaku čínskej komunistickej strany. Rozprávali sme sa na tieto témy:
- prečo chodia do ulíc demonštrovať státisíce ľudí
- či môže Hongkong odolať miliardovej Číne
- prečo je tam bývanie extrémne drahé, ale super sa tam žije
- prečo mafiáni zo slávnych triád podporujú komunistov
Ako dlho žijete v Hongkongu?
V Hongkongu som od marca 2012, už sedem a pol roka. Pre mňa je to najlepšie mesto na svete. Takmer všetko mi na ňom vyhovuje: počasie, topografia, jedlo, ľudia, životný štýl.
Tak si to postupne rozoberme. Aké tam je väčšinou počasie?
Hongkong je v subtropickom pásme, takže sa tu striedajú dve ročné obdobia. Zima je trochu chladnejšia a suchšia, leto je horúce a vlhké. Väčšina cudzincov nemá rada leto, lebo je príliš teplo, ale ja som zase nikdy nemal rád zimu, takže pre mňa je to ideálne. V zime je medzi 15 – 25 stupňami. Čo sa mi páči, je, že dni sú približne rovnako dlhé. A tak nehrozí, že je v zime už o štvrtej tma.
Vaše obľúbené jedlo?
Jem hlavne východoázijské jedlá, najmä čínske, je medzi nimi veľká rozmanitosť. U nás o tom ľudia veľmi nevedia, ale čínska kuchyňa nie je jednoliata. Ide asi o 6 až 8 veľkých kuchýň, ktoré sa od seba zásadne líšia. V Hongkongu dominuje kantonská, ktorá nie je pálivá, používajú sa zásadne čerstvé suroviny a veľmi veľa morských plodov. V Hongkongu sa však dá nájsť úplne všetko.
V čom je tam životný štýl iný ako u nás?
K životnému štýlu patrí, že nikdy nemusím variť, pretože je lacnejšie najesť sa vonku než variť doma. Funguje tam fantastická verejná doprava, ľahko a rýchlo sa dá dostať kamkoľvek. Hongkong je v podstate malý. Tým, že všetci majú malé byty, trávia veľa času vonku. Vždy je ľahké s niekým skočiť na kávu, večeru alebo pivo. A tiež je veľmi jednoduché spoznávať nových ľudí. Každý je tu otvorenejší. Pre mňa, ako veľmi spoločenského človeka, je to raj. Okrem toho je v Hongkongu strašne veľa prírody a je úplne všade.
Ako rýchlo sa dá prejsť celý Hongkong?
Raz som šiel diagonálne z juhovýchodu na severozápad a trvalo to tri a pol hodiny – to je asi najdlhšie, ako sa dá. Zo severu na juh to trvá hodinu. Z východu na západ asi jeden a pol hodinu.
Aká je vaša najobľúbenejšia MHD – metro či loď?
Metro. Je najlepšie na svete, čo sa týka spoľahlivosti aj jazdy načas. Chodí každé dve minúty, nemusím nič plánovať. Metro jazdí približne od 5:30 do 0:30, cena lístka závisí od vzdialenosti, povedzme v priemere 1 až 1,50 €.
Ako veľmi sa tam zmenil každodenný život, keď sa koncom júna rozbehli veľké masívne protesty?
Protesty v podstate môj život nijako neovplyvňujú, boli také dva „kvázi štrajky“, avšak vtedy ľudia pracujú často z domu. Tie protesty sú vždy v inej štvrti, v tej našej nie sú. Pred pár mesiacmi boli u nás protesty proti Číňanom z podobných, ale nie rovnakých dôvodov. Musím však povedať, že sa výrazne zmenila atmosféra, a to spôsobom, aký som nečakal. Napríklad keď sme s priateľkou organizovali loď na večierok, tak sa veľa miestnych ľudí nechcelo pridať, lebo prevláda nálada „nemôžeme sa zabávať, kým Hongkong krváca“.
To ste pritom zažili aj dáždnikové hnutie – veľké protesty v roku 2014. V čom je to iné?
Pre mňa bol zo začiatku najväčší rozdiel v tom, koľko ľudí a akých ľudí sa pridalo. V uliciach boli ľudia, ktorí by sa dáždnikového hnutia nikdy nezúčastnili, preto boli dovtedy apolitickí. To bola výrazná zmena. Druhá vec je, samozrejme, zmena prístupu. Vláda doteraz ignorovala všetky pokojné demonštrácie. Navzdory niekoľkým potýčkam na začiatku rátam medzi ne aj dáždnikovú revolúciu. Teraz sú protesty omnoho konfrontačnejšie, lebo to je jediná stratégia, ktorá núti vládu počúvať. A vidíme oveľa výraznejšiu podporu obyvateľstva – kým pri dáždnikovej revolúcii bola podpora v meste 50 na 50, teraz je to podľa výskumov verejnej mienky niekde medzi 70 ku 30 či 80 ku 20. Oveľa viac ľudí tieto súčasné protesty podporuje.
Martin Šebeňa
Žije vyše sedem rokov v Hongkongu, kde pracuje vo finančných službách a pôsobí ako doktorand na Hongkonskej univerzite (The University of Hong Kong).
Je taktiež výskumným pracovníkom Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií.
Na protesty chodia státisíce ľudí. Ako sa to prejaví v uliciach?
V Hongkongu sú masové protesty od roku 1997 (vtedy sa bývalá britská provincia oficiálne stala súčasťou Číny – pozn. red.) absolútnou samozrejmosťou. Vždy 1. 7. na výročie prechodu pod čínsku správu sa konajú stotisícové demonštrácie, takže sa stali súčasťou miestneho koloritu. Organizácia je vysoko profesionálna – ako zo strany organizátorov, tak polície. Na uliciach sa na pár hodín zastaví premávka a potom ide život bez zmeny ďalej. Dnes sa protesty často končia nasadením polície a slzného plynu (stalo sa tak aj tento víkend – pozn. red.), ale v noci upratovacie čaty všetko upracú a ráno sa ide úplne normálne ďalej.
Chodia protestovať najmä mladí alebo všetky skupiny obyvateľstva?
Chodia najmä mladí, samozrejme, ale zastúpené sú všetky vrstvy. Prebehli aj osobitné protesty matiek alebo dôchodcov. Najväčšie zastúpenie majú študenti a mladí profesionáli vo veku 25 – 35 rokov. Keďže sa zmenila stratégia a protesty nie sú len na tej istej trati v centre mesta, ale chodí sa po rôznych štvrtiach, vidno vždy úplne iných ľudí, hoci s úplne rovnakým presvedčením. Najzaujímavejšie sú fotky, keď prišla polícia do chudobnejšej štvrte a miestni obyvatelia prišli na nich rozhnevaní kričať, aby odišli a nepoužívali slzný plyn. Bolo vidieť, že ľudia vybehli priamo z bytov v tom, čo mali práve na sebe, a boli tam rovnako zastúpené úplne všetky vekové kategórie.
Prečo sa tak veľa ľudí rozhodlo politicky angažovať? Je to pomerne veľký podiel obyvateľov…
Príčin je strašne veľa, ale základom sú faktory ako hospodárska situácia (neustále rastúce ceny a stagnujúce platy, klesajúca kvalita sociálnych služieb); postupné uvedomenie si, že strácajú svoje slobody; a vytváranie si novej identity na odlišnosti voči Číne. Hoci protesty majú spoločné slogany, ľudia prichádzajú z rôznych dôvodov. Hospodárska situácia a strata slobôd však prevažujú.
Dajú sa tieto protesty v niečom porovnať s našimi? Dáva na nich niekto pozor na poriadok?
Súčasné protesty sú charakteristické tým, že nemajú konkrétnych lídrov, organizujú sa na sociálnych sieťach, no ich organizácia je anonymná a decentralizovaná. V tomto sú veľmi odlišné od tých našich. Neviem, v čom by sa na naše podobali – aj spôsob vedenia je iný: musí sa pochodovať a nie zhromaždiť sa na jednom mieste, lebo ide o ohromnú masu ľudí.
Ku komu majú podľa vás Hongkončania v Ázii najbližšie? K Taiwanu?
Určite k Taiwanu – veľa ľudí jazdí na Taiwan na dovolenku, a mnohí zvažujú emigráciu na tento ostrov. Je tam pomerne veľká kultúrna blízkosť, Hongkončania milujú taiwanské jedlo a, samozrejme, Taiwan je slobodná a demokratická spoločnosť, po akej túžia. Japonsko je tiež veľmi obľúbené ako turistická destinácia a momentálne je v kurze Južná Kórea, pretože udáva kurz v kultúre – od filmov a hudby po oblečenie a mejkap.
Čím to je, že Južná Kórea je taká „trendy“? Naozaj nato stačí K-pop a soap opery? Na Taiwane ju tiež považujú za top destináciu…
Nie som odborník na Kóreu, ale myslím si, že v rámci kultúry ponúka „celý balík“. Pred 20 rokmi to bol práve Hongkong, ktorý bol takto v trende – cantopop, filmy, módne trendy, hongkonská kultúra dominovala v Ázii. Neskôr Taiwan a Japonsko – dnes je to Kórea. Sú to trendy, ktoré sa menia; ktovie dokedy bude Kórea taká populárna.
Na Taiwane zase prijali aj nejakých politických utečencov…
Áno, tých, ktorí sa angažovali v dnes zakázanej Strane nezávislosti.
O čo išlo pri jej zákaze?
Strana nezávislosti žiadala zrušenie politiky „jedna krajina – dva systémy“ a chcela nezávislosť od Číny. Bola rozpustená na základe zákona o národnej bezpečnosti, lebo vraj podporovala násilne akcie a útoky na ľudí. Jej šéfa zatkli po tom, ako pri prehliadke jeho bytu našli zbrane.
Takže teraz je nezávislosť tabu?
Nezávislosť je tabu; dokonca len hovoriť o nej môže byť potrestané napriek (deklarovanej) slobode slova. Keď o téme zorganizovali Financial Times diskusiu, vedúcemu ich redakcie v Hongkongu za trest odmietli obnoviť pracovné vízum. Keď nezávislosť spomenul vodca dáždnikovej revolúcie Benny Tai, hoci len ako teoretickú možnosť, tak sa naňho spustila obrovská vlna kritiky zo strany vlády a bol všade očierňovaný. Myslím si, že na tomto prípade sa dá celkom dobre pochopiť obava Hongkončanov: majú síce slobodu slova, ale tá v realite funguje len odtiaľ potiaľ. A tak je to so všetkými slobodami, ktoré majú.
S ťaživou hospodárskou situáciou v Hongkongu súvisia aj malé byty, ktoré ste spomínali. Prečo sú nehnuteľnosti také závratne drahé?
Byty sú drahé z viacerých dôvodov, no za všetkým je politika vlády. Tá má väčšinu príjmov z daní z nehnuteľností, takže je pre ňu dôležité, aby boli nehnuteľnosti čo najdrahšie. To je tá najväčšia zvrátenosť. Vláda ide proti občanom, aby z nich čo najviac vyžmýkala. Preto nestavia veľa sociálnych bytov. V Hongkongu v nich žije asi 30 percent ľudí, kým v Singapure asi 80 percent. Do Hongkongu sa tiež sťahuje každý deň 150 nových Číňanov – od prechodu ich už prišlo asi 800-tisíc, čo predstavuje ďalší tlak na zdroje. A, samozrejme, do tretice sú to s vládou spriaznení magnáti, ktorí sú všetci developeri a majú stavebné firmy. Vláda im takto pomáha. Okrem toho existuje celý rad ďalších politik – napríklad v dedinských oblastiach, kde majú pôvodní obyvatelia možnosť si na vládnej pôde postaviť zadarmo dom, a veľa štátnej pôdy je viazanej v rámci tejto politiky. Vedel by som vymenovať snáď desať ďalších dôvodov, ktoré v konečnom dôsledku prispievajú k tomu, že ceny výrazne rastú, a aby si bežní obyvatelia mohli dovoliť vôbec nejaké bývanie, musia sa stavať menšie byty.
Mali ste problém nájsť si niečo v rozumnej cene?
Bývam pomerne na periférii, kvôli tomu, že som chcel byť blízko hôr, a mám teda byt v prijateľnej cene a veľkosti. No prešli sme za dva mesiace takmer 50 bytov, kým sme našli ten pravý.
Protesty trvajú už dva mesiace. Majú ešte nejaký program? Zaznievajú tam nejaké požiadavky?
Program je veľmi jasný: majú svojich 5 požiadaviek, ktoré dookola opakujú a s ktorými sa každý zhoduje. S niektorými bodmi súhlasia aj niektorí provládni politici, napríklad úplné stiahnutie extradičného zákona.
Akú sú tie ďalšie požiadavky v poradí dôležitosti?
Nemyslím si, že medzi nimi rozlišujú v poradí dôležitosti, hoci niektoré majú oveľa väčší dosah než iné. Tie čísla sú poradie, v akom požiadavky uvádzajú protestujúci, a sledujú skôr časovú postupnosť, v akej boli formulované. Sú to:
- stiahnutie extradičného zákona;
- zrušenie označenia protestov za násilné (riots);
- stiahnutie trestného stíhania demonštrantov;
- nezávislé vyšetrovanie policajných zásahov proti demonštrantom;
- všeobecné volebné právo vo voľbách predsedu vlády a vo voľbách do parlamentu.
Na začiatku protestov bol dôvodom nesúhlas so zákonom o vydávaní podozrivých Číne. Ten by však nemal platiť, nie?
Ten zákon je stále aktívny – mesačný obežník ministerstva spravodlivosti ho takto viedol na konci júla. Preto nie je dobojované. Zásadnejšie však je, že extradičný zákon bol iba poslednou kvapkou; v spoločnosti sa nahromadili problémy do takej miery, že to pripomínalo sud s pušným prachom, ktorý potom v júli vybuchol. Hospodárska situácia je pre väčšinu ľudí neudržateľná. Vláda tiež z parlamentu povyhadzovala legitímne zvolených poslancov a veľa aktivistov skončilo vo väzení. Dôležité je, že nálady burcuje aj nová hongkonská identita – majú o svoj domov čoraz väčší záujem a nezaujíma ich, ako sa darí celej krajine (Číne) ako celku.
Veľa sa hovorí o novom Tchien-an-mene. Považujete zásah čínskej armády za reálny scenár?
Od začiatku to absolútne odmietam; bohužiaľ, tá možnosť sa stáva reálnou, čím viac sa o nej hovorí. V tomto robia veľkú chybu aj médiá – pre ne je to super zaujímavá téma, ale čím viac sa o tom hovorí, tým viac sa to internalizuje, a keby k tomu náhodou došlo, tak to nevyvolá šok (ako Tchien-an-men) a ľudia si povedia: no hej, dalo sa to čakať. Čínska armáda v Hongkongu síce je, ale nemá prečo zasahovať. Ak by niekto zasiahol, tak by to bola čínska poriadková polícia.
Prečo?
Armáda nie je školená na boj v úzkych hongkonských uličkách – čelila by veľkému odporu a bola by to aj dosť veľká blamáž, ak by sa jej nepodarilo pokoje zastaviť. Mohlo by sa stať aj to, že armáda by prišla a ľudia by ostali doma, po čase by odišla a ľudia by začali znovu protestovať. Neexistuje scenár, v ktorom by nasadenie armády niečo dosiahlo.
Kde majú Číňania vojenskú základňu v Hongkongu?
Číňania prevzali všetky kasárne po Britoch. Sú po celom meste. Centrálu majú hneď vedľa vládnej budovy, majú aj veľkú delostreleckú strelnicu na okraji mesta, niektoré kasárne sú aj v husto obývanom Kowloone. Keďže tam vojaci rotujú, tak sa v noci presúvajú na vojenských transportéroch. Keďže tam žijú, tak tam chodia nakupovať – často sa stane, že niekto odfotí nejaký armádny nákladiak a snímku dá na sociálne médiá s komentárom: „Už sú tu!“ Pritom ide o úplne štandardnú operáciu.
Ako veľmi sa v Hongkongu používajú sociálne siete?
Hongkončania sú na sociálnych sieťach nonstop, využívajú ich veľmi intenzívne. Používajú sa najmä tie, ktoré sú obľúbené aj u nás (Facebook, Instagram), ale dosť veľká časť je aj na čínskom WeChate.
Zasiahli manipulácie na Twitteri, Facebooku či YouTube aj vás?
Dostanú sa k nám aj príspevky, ktoré podporujú vládu či políciu, ale drvivá väčšina mojich známych podporuje protesty a takéto veci nešíri. Dozviem sa o tom skôr od svojich spolužiakov či kolegov z Číny. Iné je to v miestnych firmách – moja snúbenica je učiteľka, a hoci je 90 percent učiteľov na strane demonštrantov (a chodia fyzicky na protesty), riaditeľ im nonstop posiela provládne príspevky. To je však z jeho vlastnej iniciatívy, nie je to štátna propaganda. Povedal by som, že propaganda vytvára tieto príspevky a niektoré videá sú veľmi kvalitne zostrihané, ale veľa ľudí ich šíri aj z vlastnej horlivosti. Netreba zabúdať, že stále takmer tretina ľudí podporuje vládu a políciu.
Ako často sprevádzajú demonštrácie násilnosti, na ktoré sa sústreďujú čínske médiá?
To je zaujímavé – násilností z iniciatívy demonštrujúcich bolo veľmi málo, vari štyrikrát (vlámanie sa do parlamentu, okupácia letiska, útoky na policajné stanice). Vždy je to tak, že protesty sú pokojné do okamihu, kým nezasiahne polícia, a keďže sa protesty konajú takmer každý deň, aj násilnosti sú na dennom poriadku. Je zaujímavé dodať, že polícia pred týždňom zmenila taktiku, niekoľko dní vôbec nezasahovala – a v Hongkongu bol pokoj. Na strane demonštrantov nie sú gangstri; niekedy sú iba niektorí z protestujúcich príliš horliví.
Mafia bojuje za Peking?
Gangstri sú na strane vlády. Používanie gangstrov je pre Hongkong aj čínsku vládu dosť bežné. Už aj počas dáždnikového hnutia napádali protestujúcich.
Patria k slávnym triádam?
Áno, sú to triády. Bežný človek s nimi nie je v styku – ja som videl možno dvakrát, že vyliali červenú farbu na obchod, ktorý neplatil výpalné. Väčšinou už figurujú v sofistikovanejších zlodejinách.
Prečo sú na strane Pekingu?
Z viacerých dôvodov: triády sa regrutujú z dedín, ktoré majú špeciálne výhody – im súčasná situácia vyhovuje. Napríklad dedinčania majú hlasy vo voľbe predsedu vlády, kým normálni občania nie. Dedinské zväzy sú tiež samy osebe organizované spôsobom, ktorý sa podobá na mafiu. Okrem toho títo ľudia pochádzajú z chudobných rodín a za peniaze urobia všetko. Potom je tam pokrvná príslušnosť ku klanom, ktoré ovládajú miestne magistráty a ktoré sú napojené na Čínu opäť preto, lebo majú volebné právo – vy nám zvolíte za predsedu vlády nášho človeka a my vám za odmenu dáme, čo chcete.
Čo sa stalo s veľkou štvorkou – lídrami dáždnikového hnutia, z ktorých niektorí strávili čas vo väzení?
Z organizátorov nešli do väzenia všetci, biskupa si napríklad nedovolili uväzniť. Benny Tai, ktorý to celé rozbehol, je teraz na slobode na kauciu a práve prebieha proces ohľadom jeho odvolania. Bude zaujímavé sledovať, ako to dopadne, lebo na odvolacom súde sedia zahraniční sudcovia, ktorí by to mali zmiesť zo stola, keďže Tai bol uväznený na základe vykonštruovaných obvinení (údajne nabádal na nabádanie k násiliu, čo zákon nepozná). Čínu to nahnevá, a dá sa predpokladať kampaň proti západným sudcom. Ďalší vodca, Nathan Law, šiel študovať na Yale, kde ho šikanujú čínski študenti. Joshua Wong sa aktívne zapája do súčasných protestov, ale neprezentuje sa ako jeden z ich lídrov. Keďže boli trestne stíhaní, nesmú už kandidovať do parlamentu, takže sa asi budú snažiť pretláčať novú generáciu politikov.
Sú teraz v Hongkongu obľúbené aj vlastenecké protestné tetovania?
Nemyslím si, že je to masová vec – tetovanie majú v Hongkongu buď pozápadnení ľudia, alebo triády; väčšina Hongkončanov je konzervatívna a tetovanie odmieta. Mne sa na tých tetovaniach páči ich kreativita, ktorá koniec koncov sprevádza celé protesty. Tie plagáty, dvojzmyselné slogany, stratégie, ktorými sa bránia voči vláde – na Západe máme často dojem, že Číňania sú málo kreatívni, ale toto je krásnym dôkazom, že to nie je pravda.
Oproti miliardovej gigantickej Číne má Hongkong len sedem miliónov obyvateľov a americký prezident Donald Trump na dodržiavaní ľudských práv veľmi nebazíruje. Môže Hongkong čínskemu tlaku odolať?
Ten výrok o Trumpovi je problematický z pohľadu zahraničnej politiky – skôr opisuje domácu politiku. Americká vláda a legislatíva vždy ako prvá a najhlasnejšie kritizuje nedodržiavanie ľudských práv: či už ide o západočínsky Si-ťiang, alebo práve o Hongkong. Európske vlády sú v tomto veľmi pozadu a napríklad novozélandská premiérka Jacinda Ardernová sa opakovane odmietla vyjadriť k ľudským právam v Číne, hoci Spojené štáty rada kritizuje. Trump má o Hongkongu nekonzistentné výroky, no jeho vláda robí pomerne jednoznačnú prohongkonskú politiku.
A môžu to Hongkončania prestáť?
Ich výhoda je stále v tom, že Čína Hongkong potrebuje: Šanghaj ani Šen-čen (Shenzhen) nenahradia Hongkong, pokiaľ v nich nebude fungovať vláda zákona ako tu v Hongkongu. A to nehrozí. Takže Hongkong bude naďalej bránou pre čínsku expanziu do sveta, ako aj bránou pre svet do Činy. Preto musí Čína zachovať Hongkong v súčasnej podobe a bude musieť nejakým spôsobom ľuďom niečo dať. Musia nájsť spôsob, ako to spraviť bez toho, aby sa to vnímalo ako slabosť. Čínska vláda bola prvých pár týždňov bezradná, nevedela, čo s protestmi; až posledný týždeň-dva sa rozhýbali – dovtedy bola ich jediná reakcia silová, a to nezabralo.
V čom je Hongkong pre Čínu naďalej takou dôležitou bránou do sveta? Z hľadiska financií?
Z hľadiska financií, exportu, vyvážania kapitálu elity. Pri expanzii do sveta sa vždy používajú hongkonské firmy. Aj tie sklady v Galante – najväčšia čínska investícia na Slovensku – nominálne vlastní hongkonská firma. Čína stále potrebuje zahraničných investorov, ktorí investujú najmä do čínskych firiem na hongkonskej burze. Ďalej má Hongkong veľmi dobrú finančnú infraštruktúru – finančné centrum potrebuje desaťtisíce vysokokvalifikovaných právnikov a účtovníkov, ktorí sa len tak zo dňa na deň v Šanghaji neobjavia.
Hongkong, ako ste naznačili, má aj svoje vlastné problémy. Pre český Deník N ste napísali, že demokracia v Hongkongu je skôr ilúziou – v skutočnosti tam rozhodujú magnáti. Prečo je to tak?
Číňania v 80. a 90. rokoch potrebovali, aby elita biznisu stála na ich strane, pretože drvivá väčšina investícií v rozvíjajúcej sa čínskej ekonomike pochádzala z Hongkongu. Tak im viac-menej zverili vládu nad mestom. Väčšina z 1200 voliteľov predsedu mesta je nominovaná práve magnátmi. Tento model už je dávno prežitý – Čína ich už až tak nepotrebuje, oni si to uvedomujú a sťahujú svoj kapitál z Číny. Napríklad najbohatší Hongkončan predal svoje čínske aktíva a namiesto toho vo veľkom investoval do Facebooku a kúpil anglický Vodafone. Myslím, že jedno zo zvažovaných opatrení je práve zbaviť sa ich. Napokon, podľa hongkonskej miniústavy sa mal už súčasný správca mesta voliť všeobecným volebným pravom, čo však neprešlo preto, lebo Čína chcela mať pod kontrolou nomináciu kandidátov. Spôsob voľby vlády by sa dal reformovať tak, aby sa zároveň nezaviedlo všeobecné volebné právo, čo by síce hospodárstvu mohlo umožniť voľnejšie dýchať, ale demonštrantov by to neuspokojilo.
Je šanca na zmenu?
Vláda v Hongkongu o žiadnej zmene neuvažuje. Ako reakciu na protesty vytvára „konzultačnú komisiu“, ktorá má tlmočiť požiadavky ľudí vláde. Do komisie však natlačila opäť len magnátov. Ten impulz musí prísť z Pekingu a zdá sa, že tomu môže byť naklonený – momentálne útočia na magnátov z firmy Swire, ktorí vlastnia aerolínie Cathay Pacific. Štátne médiá sú kritické aj voči najbohatšiemu magnátovi Li Kashingovi. Zmeniť sa to určite dá; otázne je, ako ďaleko nejaká reforma zájde.
Prečo sa v bývalej portugalskej kolónii Makao ľudia nebúria za viac slobôd?
Z viacerých dôvodov: Makao je chudobnejšie a ľudia nemajú taký kontakt s vonkajším svetom ako Hongkong; Makao nikdy nemalo takú úroveň slobôd ako Hongkong, takže stratu slobôd či ich nedostatok natoľko nevnímajú; Makajčania nemajú takú silnú identitu ako Hongkončania. Chýba im aj nejaká formujúca skúsenosť, akou bola dáždniková revolúcia. Ešte je dôležité dodať, že mediálna scéna v Hongkongu je veľmi živá, kým v Makau má vláda pod kontrolou všetky veľké čínske médiá. Kritické sú len tie po anglicky a portugalsky hovoriace.
Spomenuli ste, že bývate pri horách. Aká je v Hongkongu príroda?
V Hongkongu je skvelá príroda – Briti vyhlásili 40 percent územia za prírodné parky. Celá južná Čína je typická svojou hornatosťou a v Hongkongu je veľa hôr, ktoré sú pomerne vysoké a strmé. Žije tam aj dosť zvierat – napríklad na ostrove, desať minút chôdze od finančného centra, môžete naraziť na divú sviňu či dikobraza. A stačí dvadsať minút v autobuse, a ocitnete sa na krásnej piesočnatej pláži – to je jedna z výhod života v Hongkongu. K tomu, samozrejme, stovky ostrovov, z nich väčšina neobývaná.
To znie super. Magnáti sa nesnažili o vytlačenie parkov v prospech developerských projektov?
To sa, samozrejme, deje, ale nie vo veľkom. Vláda skôr preferuje drahšie riešenia – land reclamation, čiže vytváranie umelých ostrovov alebo rozširovanie pobrežia, kde sa smie stavať. Čím drahšie riešenie, tým viac peňazí pre stavebné firmy. A sype sa to vo veľkom – neďaleko môjho bytu vznikajú desiatky mrakodrapov na nasypanej zemi; na nej vlastne býva veľká časť populácie vrátane mňa.
Chodia do Hongkongu radi Číňania z pevniny?
Veľmi radi chodia nakupovať. V Hongkongu je väčší výber a majú väčšiu dôveru v to, že produkty sú tu pravé, keďže v Číne je veľký problém s falošnými značkami. V Hongkongu neexistuje DPH, kým v Číne je dosť vysoká, takže veľa výrobkov je tu lacnejších. No a, samozrejme – v Číne sa veľa škandálov spájalo s kvalitou jedla a hlavne s detským mliekom v prášku, ktoré obsahovalo jedovaté látky. Po celej Číne tak zomrelo veľa detí… Preto Číňania vo veľkom chodia nakupovať do Hongkongu, kde sa dá zohnať detské mlieko z dovozu, hlavne z Austrálie a Nového Zélandu. Čínska vláda tiež prezentuje Hongkong ako turistickú destináciu pre Číňanov. Stavajú sa tu zábavné parky a podobne. Jediný problém, ktorý tu Číňania môžu mať, je ten, že sú voči nim Hongkončania pomerne odmeraní, niekedy vyslovene zlí, čo u nich niekedy zanecháva zlý pocit z Hongkongu.
A Briti? Je tam ešte nejaká nostalgia za starými časmi?
Nostalgia za Britmi existuje, ale nemyslím si, že je to mainstream – funguje len pri niektorých častiach obyvateľstva. Napríklad všetci boli hrdí na niekdajší policajný zbor, Royal Hong Kong Police Force – to bola najváženejšia inštitúcia mesta, ktorú im svet závidel, a je im ľúto, že sa v posledných rokoch zmenili k horšiemu. Za veľa súčasných problémov môžu Briti, veľa opatrení sa prebralo priamo z ich správy, veľa vecí dohodli Briti s Číňanmi v rámci odovzdávania vlády. Samozrejme, veľa miestnych chodí študovať do Británie a má britské občianstvo, takže sú tu stále pomerne silne väzby na Veľkú Britániu, no tie nostalgiu neovplyvňujú.
Prečo sa museli Briti vzdať Hongkongu?
Briti mali s Číňanmi zmluvu o prenájme Nových teritórií (dvoch tretín územia Hongkongu) na 99 rokov, ktorá mala vypršať v roku 1997. Samozrejme, tú zmluvu nepodpísali s Čínskou ľudovou republikou (ČĽR), ale s čínskym cisárstvom, ktoré už neexistovalo, ale uznali ČĽR za nástupnícky štát.
Okrem presunu celého Hongkongu mali ešte dve hypotetické možnosti – vrátiť len Nové teritóriá a ponechať si polostrov Kowloon a ostrov Hongkong, alebo sa tváriť, že zmluva je neplatná.
A to sa nedalo?
Vrátiť len časť by bolo veľmi nepraktické a nefungovalo by to. Nevrátiť Hongkong by bolo takmer nemožné. Išlo hlavne o to, že po Maovej smrti sa Čína otvárala svetu. V rámci Nixonovej diplomacie bola Čína dôležitým bodom zápasu so Sovietmi a spolupracovala so Západom, ktorý si ju nemohol dovoliť strategicky pohnevať. Šlo aj o prístup britských firiem do Číny a rolu hralo aj očakávanie, že reformy budú pokračovať, celá Čína sa zdemokratizuje a Hongkong v tomto bude môcť ísť príkladom.
Ako sa väčšinou dohovoríte v Hongkongu?
Na 95 % po anglicky. V dedinách, kde nikto nehovorí po anglicky, treba vytiahnuť frázy v kantončine, niekedy sa dá dohovoriť aj mandarínskou čínštinou. Miestni to síce nemajú radi, ale cudzinci majú výnimku. Veľa cudzincov má dojem, že úroveň angličtiny v Hongkongu nie je vysoká – to je často tým, že sa napríklad na cestu spýtajú predavačky v obchode; tie však vedia po anglicky len to, čo potrebujú na prácu. Navyše miestny prízvuk je dosť odlišný a treba si naň zvyknúť, aby ste rozumeli ich angličtine.
Prečo prevažuje kantončina?
V južnej Číne sa odjakživa hovorilo po kantonsky a Hongkong je súčasťou južnej Číny. Prisťahovalectvo do Hongkongu bolo hlavne z okolitých miest a dedín a tie takisto rozprávajú po kantonsky. Mandarínska čínština má pôvod v severnej Číne – 3000 kilometrov severne od Hongkongu.
Oplatí sa pozrieť si nejaký film z Hongkongu?
Odporúčal by som Vnútorné záležitosti (Internal Affairs) – je to umelecky veľmi dobre zvládnutý film, čoho znakom je fakt, že ho skopíroval Hollywood (Na druhej strane – The Departed s Leonardom DiCapriom – pozn. red.). Dá sa v ňom pozorovať ten výrazný status hongkonskej polície, sú v ňom triády a obsahuje veľa námetov typických pre hongkonskú kinematografiu. Okrem toho je fascinujúci film 10 rokov (10 Years) – nezávislý film, ktorý kiná odmietli hrať, pretože je politicky veľmi citlivý: dystopicky ukazuje, ako bude Hongkong vyzerať pod čínskou vládou o 20 rokov. Keďže ho kiná nehrali, premietal sa na verejných priestranstvách a myslím, že každý jeden divák pri pozeraní toho filmu plakal. 10 rokovveľmi dobre zobrazuje obavy, ktoré ma väčšina Hongkončanov o svoju budúcnosť, a pomôže pochopiť, prečo vychádzajú do ulíc.
