Zo Slovenska sa po februárových voľbách postupne stáva hlasný kritik porušovania ľudských práv v Číne.
V novembri 2017 slovenský premiér Robert Fico vyhlásil: „Musí nám záležať na tom, aby naše vzťahy s Čínou boli partnerské, priateľské a ak budeme tejto destinácii venovať dostatočnú pozornosť, môže to priniesť ovocie.“ Tento výrok celkom presne ilustruje podstatu vzťahov Slovenska s Čínou za posledných 15 rokov, keď krajinu riadili politici SMER-SD Robert Fico (2006-2010, 2012-2018) a jeho nástupca Peter Pellegrini (2018-2020).
Počas tohto obdobia boli otázky spojené s ľudskými právami prinajlepšom akýmsi dodatkom zahraničnej politiky, prinajhoršom zbytočne vyrušovali od ekonomickej spolupráce. Akákoľvek forma disentu zo strany domácich politických aktérov sa stretla s prísnou kritikou. Po rokoch ignorovania ľudských práv v slovenskej zahraničnej politike voči Číne sme sa však v roku 2020 stali svedkami toho, ako sa zo Slovenska stáva jeden z najhlasitejších kritikov Číny v Európe.
Boj za práva
V priebehu pár mesiacov od februárových volieb slovenská politická reprezentácia namietala proti čínskym dezinformáciám a zneužívaniu rúškovej diplomacie vo svetle pandémie COVID-19, vyzvala Čínu, aby prepustila pančenlámu a ďalších politických väzňov, podporila pristúpenie Taiwanu k Svetovej zdravotníckej organizácii, a odsúdila jednostranné vnútenie bezpečnostnej legislatívy Hongkongu zo strany Pekingu.
Slovenskí poslanci a poslankyne z Národnej rady aj Európskeho parlamentu boli jednou z najväčších skupín signatárov spoločného vyhlásenia o zjavnom porušení Čínsko-Britského spoločného vyhlásenia, medzinárodnej zmluvy na základe ktorej Británia vrátila Číne územie Hongkongu, ktoré inicioval lord Patten, posledný britský guvernér Hongkongu.
K 24. máju (druhému dňu od otvorenia vyhlásenia k podpisom) boli slovenskí politici hneď po britských druhou najväčšou skupinou signatárov. Medzi nimi figurovali aj dvaja podpredsedovia slovenského parlamentu – Juraj Šeliga a Gábor Grendel. Slovensko v tom čase svojou aktivitou predstihlo aj USA, Kanadu alebo Austráliu, krajiny, kde je Čína významnejšou politickou témou než na Slovensku.
Aj po postupnom náraste počtu podpisovateľov slovenskí poslanci naďalej ostávajú jednou z najzastúpenejších skupín, a to aj napriek tomu, že Slovensko nemá na rozdiel od iných signatárov (z európskych krajín za zmienku stoja obzvlášť Česko a Švédsko) žiaden otvorený politický konflikt s čínskou vládou.
I keď gro aktivít sa dialo na úrovni poslancov, novo nájdená odvaha postupne prechádza aj do exekutívy. Po tom, ako bol v Pekingu prijatý národný bezpečnostný zákon o Hongkongu, Slovensko bolo jednou z 27 krajín, ktoré podpísali spoločné vyhlásenie adresované Rade OSN pre ľudské práva žiadajúce Čínu o prehodnotenie prijatia tohto zákona. Slovensko bolo jedinou krajinou z regiónu strednej Európy, ktorá toto vyhlásenie podpísala.
Okrem otázky ľudských práv sú si slovenskí politici čoraz viac vedomí bezpečnostných hrozieb spojených s Čínou. Štátny tajomník Ministerstva obrany Marián Majer dokonca v jednom rozhovore uviedol, že Čína bude s najväčšou pravdepodobnosťou predmetom novej bezpečnostnej stratégie krajiny, čo je úplne nový rozmer uvažovania o slovenskej bezpečnostnej politike.
Hodnota neexistujúcich exportov bravčového mäsa
Takýto postoj však nebol vždy normou slovenského prístupu k Číne. Pred rokom 2020 bola otázka ľudských práv iba zriedka predmetom slovenskej politiky. Tu sa do popredia dostávajú tri udalosti.
V roku 2009, keď čínsky prezident Hu Jintao navštívil Slovensko, pred Grasalkovičovým palácom, sídlom prezidenta Slovenskej republiky, ho privítali dva davy. Skupina slovenských aktivistov a aktivistiek protestovala proti porušovaniu ľudských práv v Číne, najmä v Tibete, a proti prenasledovaniu vyznávačov Falun Gong. Zároveň sa na námestí zhromaždila skupina Číňanov a Číňaniek povzbudzujúca Hua.
Stretnutie oboch skupín vyústilo do násilného stretu, zatiaľ čo polícia sa prizerala, ako členovia čínskej diaspóry bijú aktivistov. Nakoniec polícia zadržala šesť aktivistov a troch Huových podporovateľov, a to napriek materiálnym škodám a zraneniam spôsobeným skupine aktivistov, v ktorej bolo aj niekoľko opozičných politikov.
V roku 2016 mal prezident Andrej Kiska súkromné stretnutie s dalajlámom. Prirodzene, toto stretnutie Čínu nahnevalo. Ešte viac hnevu však Kiska vzbudil u vtedajšieho predsedu vlády Fica, ktorý túto udalosť premenil na domácu politickú otázku, keď Kisku obvinil z ohrozenia slovenských hospodárskych vzťahov s Čínou. Fico dokonca zašiel tak ďaleko, že tvrdil, že potenciálne významný čínsky investor prestal komunikovať s vládou v dôsledku návštevy dalajlámu. Fico však verejnosti nikdy neposkytol žiadne informácie o tomto údajnom investorovi. Je však zaujímavé, že po stretnutí sa obchodná pozícia Slovenska voči Číne naopak zlepšila.
Podobný scenár sa odohral aj v lete 2019, keď čerstvo zvolená prezidentka Zuzana Čaputová kritizovala porušovanie ľudských práv v Číne počas stretnutia s čínskym ministrom zahraničných vecí Wangom Yi. Čaputovej bolo okamžite vyčítané, že ohrozuje slovenskú ekonomiku, najmä poľnohospodársky vývoz.
Čerešničkou na torte tejto absurdnej reakcie bolo vyjadrenie predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka, ktorý vyhlásil, že „ak mi volá Matečná [v tom čase ministerka pôdohospodárstva] vystrašená, že prebieha certifikácia bravčového mäsa do Číny a Slovensko má zápornú obchodnú bilanciu, myslím si, že individuálne hrdinstvo na útok do Čínskej ľudovej republiky nie je na mieste.“
Absurditu tohto výroku iba podčiarkuje skutočnosť, že poľnohospodárstvo predstavuje iba nepatrný podiel na slovenskej ekonomike, a teda akýkoľvek vývoz bravčového mäsa by mal na obchodnú bilanciu s Čínou iba zanedbateľný vplyv. Netreba ani dodávať, že certifikácia ošípaných neprešla; nie však kvôli Čaputovej kritike, ale preto, že vláda nedokázala zabrániť šíreniu afrického moru ošípaných v krajine.
Tieto tri udalosti majú spoločného menovateľa. Ukazujú, že slovenské politické vedenie bolo ochotné zatvárať oči pred ľudskými právami v Číne – a hodnotami ku ktorým sa Slovensko hlási- s cieľom dosiahnuť domnelú priaznivejšiu pozíciu pre slovenské podniky.
Trvalá zmena politiky?
Zmenu prístupu k Číne tak, aby bol viac orientovaný na hodnoty, uľahčili dva faktory – domáca politická zmena a vonkajší šok spôsobený pandémiou COVID-19.
29. februára Slovensko zachvátila volebná revolúcia, ktorá vyústila do zosadenia sociálnych demokratov, ktorí dominovali v slovenskej politike takmer 15 rokov. Vládu prevzala široká koalícia liberálnych, stredopravých a populistických strán. Výskum Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií ukázal, že existuje jasná hranica v politike voči Číne medzi stranami SMER-SD a SNS na jednej strane, a demokratickými stredopravými stranami na strane druhej. Zatiaľ čo prvú skupinu možno charakterizovať ako zisku-chtivých pragmatikov, druhá skupina kladie oveľa väčší dôraz na zahraničnú politiku založenú na hodnotách.
Čína nikdy nebola dôležitou otázkou slovenskej zahraničnej politiky. Šírenie pandémie COVID-19 a s ňou spojená dezinformačná infodémia a propagandistická kampaň Pekingu však upriamili pozornosť na Čínu medzi politikmi, odborníkmi i laickou verejnosťou.
Slovensko sa tak v priebehu pár mesiacov stalo pomerne hlasným kritikom ľudskoprávnej situácie v Číne. Medzi medzinárodne uznávaným morálnym vodcovstvom prezidentky Čaputovej a vznikajúcim politickým konsenzom, že o porušovaní ľudských práv v Číne nemožno mlčať, by sa Slovensko mohlo stať jedným z najhlasnejších kritikov režimu Čínskej komunistickej strany v Európe. Nakoľko Slovensko patrí medzi štáty EÚ menej závislé od Číny, má dobré predpoklady na zaujatie pozície morálneho vodcu, z čoho môže profitovať vďaka vylepšenému imidžu medzi svojimi spojencami ako aj inými ázijskými partnermi.
Aby však krajina mohla dlhodobo profitovať z lepšieho imidžu medzi svojimi partnermi v EÚ a spojencami NATO, musí Slovensko zobrať svoju novonadobudnutú horlivosť a uplatniť ju aj pri náročnejších bezpečnostných otázkach, ako je budovanie sietí 5G, prístup spoločnosti Huawei na trh, alebo preverovanie investícií, ktoré doteraz neboli na popredných miestach politického záujmu.
