Týždne predchádzajúce 31. marec, záverečný termín pre podávanie žiadostí o členstvo do Ázijskej banky pre investície do infraštruktúry (AIIB), mohol Peking s potešením sledovať ako sa predháňajú záujemci o členstvo. Anglická verzia Renmin Ribao s určitým zadosťučinením pridávala takmer každodenne miniprofily nových záujemcov. Pre Washington bol naopak rovnaký proces ako tragické domino – jeden po druhom sa k projektu, proti ktorému USA neskryte lobovali, pridávali ďalší a ďalší americkí spojenci. Americká „prehra“ však v skutočnosti bola vlastnou vinou Washingtonu, ktorý z tejto otázky sám zbytočne vytvoril predmet súperenia a nakoniec vzišiel z celej aféry ako dogmatický a nekonštruktívny nepriateľ všetkých návrhov, ktoré pochádzajú z čínskej dielne. Čo teda stojí za projektom AIIB, aké sú motivácie Číny a USA, a čo to znamená pre rovnováhu moci v Ázii?
Súčasné inštitúcie už nestačia
Prvé hlasy o vytvorení regionálnej banky pre podporu investícií do infraštruktúry sa objavili už na konci roka 2013. V októbri 2014 sa prví oficiálni záujemcovia o členstvo dohodli na vytvorení AIIB. Po marcovom termíne na podávanie žiadostí už banke nestojí nič v ceste aby do konca roka začala operovať.
Čína bola od začiatku hlavným hýbateľom stojacim za projektom. Spolu s projektom rozvojovej banky BRICS, predstavuje AIIB čínsku odpoveď na skostnatelé svetové finančné inštitúcie, ktoré Čína vníma ako nedostatočne reflektujúce jej ekonomický význam (a i ďalších rozvojových krajín). Je nutné povedať, že oprávnene. Spojené štáty v IMF majú 16.7 percent hlasov, zatiaľ čo Čína len 3.8 percent. To napriek tomu, že minulý rok sa Čína stala najväčšou ekonomikou na svete podľa parity kúpnej sily. Snaha reformovať IMF zvnútra sa ukázala ako márna. Reformy hlasovacích práv sú už niekoľko rokov blokované, najmä kvôli odporu amerického Kongresu. Ázijská rozvojová banka je taktiež ovládaná Spojenými štátmi a Japonskom. Nie je preto ničím zvláštne, že sa Čína snaží vytvoriť vlastné inštitúcie, ktoré budú lepšie zodpovedať ekonomickej váhe Číny aj ďalších rozvojových krajín.
Banka by mala adresovať i nedostatok dostupných prostriedkov pre rozvoj infraštruktúry v Ázii. Počiatočný kapitál AIIB vo výške 50 miliárd amerických dolárov síce nebude, aspoň zatiaľ, zázračným riešením (Ázijská rozvojová banka má napríklad k dispozícii 160 miliárd), každopádne však bude predstavovať nový zdroj financií pre krajiny hladné po rozvoji infraštruktúry.
Súčasť Novej hodvábnej cesty
Vnímať však AIIB len ako odpoveď rozvojového sveta na nedostatky súčasných finančných inštitúcií by neposkytlo celkový obraz. Nemožno poprieť, že v hre výrazne figurujú geoekonomické a geopolitické záujmy Pekingu. Projekt AIIB je totiž pevne zakotvený v rámci projektu Novej hodvábnej cesty (Silk Road Economic Belt a 21st Century Maritime Silk Road), spolu s osobitným ekonomickým fondom (Silk Road Fund). Nová hodvábna cesta je historicky najambicióznejším projektom čínskej ekonomickej diplomacie a možno argumentovať aj diplomacie celkovo. Projekt predstavuje víziu prepojenia Ázie, Európy a Afriky pomocou obchodných vzťahov, infraštruktúry či menovej integrácie. Najdôležitejší je práve rozvoj infraštruktúry, ktorej nedostatočnosť bráni v plnom rozvoji ekonomických vzťahov a ktorú má práve adresovať i AIIB. Čína je odhodlaná preťať ázijský kontinent hustou sieťou vysokorýchlostných železníc, diaľnicami, ropovodmi či plynovodmi. To dokázala aj aprílová návšteva prezidenta Xi v Pakistane, kde prisľúbil takmer 50 miliárd amerických dolárov na stavbu čínsko-pakistanského ekonomického koridoru.
Peking hovorí o piatich prioritných sférach kooperácie: koordinácia politík, finančná integrácia, bezbariérový obchod a medziľudské kontakty. Pre Čínu predstavuje tento projekt možnosť zlepšiť odbyt čínskych výrobkov na nové trhy, nové možnosti investícií a aj prostriedok internacionalizácie čínskej meny renminbi. Nemenej dôležitý je impulz, ktorý by táto medzikontinentálna interkonektivita dodala spomaľujúcej čínskej ekonomike a rozvoju zaostávajúcich západných provincií, ktoré budú slúžiť ako počiatočná zastávka Novej hodvábnej cesty. Pridaná hodnota v podobe zvýšenia medzinárodnej prestíže Číny je už potom len čerešničkou na torte.
Peking sa síce ohradzuje voči politizácii svojej iniciatívy a odmieta časté prirovnania k Marshallovmu plánu, no určité paralely možno vysledovať. Masívny program ekonomickej spolupráce by podobne ako americký plán mohol vytvoriť pevné geopolitické puto. Úspech politiky by nebol bezprostredný a ihneď poznateľný no posilnil by štrukturálnu pozíciu Číny ako „samaritánskej mocnosti“, ktorú ponúka verejné statky a znížil negatívne percepcie Číny.
Kríza amerického líderstva
Spojené štáty sú stále vnímané ako „nenahraditeľná mocnosť“, garant svetového ekonomického systému i bezpečnosti. Zdá sa však, že Washington pomaly stráca dych. A nie je to tým, že by klesala absolútna moc USA – v tej budú pravdepodobne na dlhé desaťročia dopredu neohrozene na vrchole pomysleného svetového rebríčka. Kde Američania zaostávajú je v prispôsobovaní sa meniacemu sa rozloženiu relatívnej moci. Neschopnosťou meniť nastavenie globálneho systému sa totiž otvára šanca, že jeho nespokojní členovia, medzi ktorými najjasnejšie figuruje Čína, si vytvoria vlastnú alternatívu.
Príklad AIIB je prípadovou štúdiou dokonale ilustrujúcou túto slabú stránku americkej moci. Washington od začiatku vnímal čínsky projekt s podozrievavosťou. Kritika smerovala na netransparentné princípy fungovania novej inštitúcie a jej duplicitu existujúcich inštitúcii pod taktovkou Západu. Tieto výhrady majú svoju váhu. Zatiaľ čo americkí spojenci (s výnimkou Japonska) sa rozhodli k projektu pristúpiť, aby ho mohli ovplyvňovať zvnútra a prispieť k možnému napraveniu existujúcich nedostatkov, Washington ostal bokom. Fiasko spojené s ignorovaním amerického tlaku na spojencov aby sa nepridali k tomuto projektu je síce bezprostredne najsilnejším signálom z celej aféry, hlbšou ranou je však vyradenie Spojených štátov z pozície, z ktorej by mohlo napomáhať regulácii čínskeho správania v rámci multilaterálnej inštitúcie. Washington sa tak nepoučil z lekcie posledných dvoch desaťročí, kedy svoj nonšalantný prístup k ázijskému multilateralizmu a regionalizmu na poslednú chvíľu musel zachraňovať.
Ťažký pôrod TPP
Situáciu zhoršuje ešte fakt, že vlajková loď amerického prístupu ekonomického rozvoja v regióne – Transpacifické partnerstvo (TPP)- stojí na mieste. Rokovania už premeškali niekoľko termínov na ukončenie a úspech je stále v nedohľadne. Zásadný problém je možné vysledovať až do amerického Kongresu – ten totiž zatiaľ nedokázal schváliť tzv. trade promotion authority (TPA), ktorý by umožnila prezidentovi Barackovi Obamovi rýchlejšie vyrokovanie obchodnej dohody (spolu s TPP sa vyjednáva i transatlantické TTIP) a zabránila by možnosti, aby Kongres mohol zmluvu upravovať po tom, ako príde k finálnej dohode signatárskych krajín. Bez existencie takejto záruky sú vyjednávajúce krajiny značne menej ochotné podpísať sa pod zmluvu, ktorej znenie by mohlo byť zmenené bez ich súhlasu.
Určitú nádej dáva vývoj posledných mesiacov. Po novembrových kongresových je v senáte nová republikánska väčšina, ktoré je paradoxne naklonenejšia spolupráci s Bielym domov v otázke obchodnej politiky než predchádzajúca demokratická garnitúra na čele s Harry Reidom. Dohoda významných lídrov z oboch politických strán spred pár týždňov otvára možnosť skorého prijatia TPA. Otázka však predstavuje najmä v rámci demokratickej strany deliacu líniu a vytvára kontroverzie. Barack Obama čelí odporu mnohých vplyvných demokratov. Odborové zväzy odmietajú TPP, pretože podľa nich ohrozuje pracovné pozície v krajine a môže spôsobiť znižovanie miezd. Negatívnu odozvu vyvoláva i fakt, že rokovania sú skryté pred zrakom verejnosti a dohoda je často vnímané ako sledujúca predovšetkým záujmy veľkých korporácií. Biely dom i Kongres tak ešte čakajú ťažké vyjednávania, o to viac, keďže sa problematika TPA a samotného TPP stáva i témou v rozbiehajúcej sa kampani pred prezidentskými voľbami v roku 2016.
Aby problémov nebolo málo, rokovania blokujú i nekonenčé vyjednávania medzi Japonskom a USA, ktoré si snažia čo najlepšie ochrániť svoju poľnohospodársku produkciu, respektíve automobilový trh.
Otázkou, ktorú si možno treba položiť úplne na začiatku, je či vôbec TPP predstavuje skutočne takú injekciu do ázijskej ekonomiky ako Washington propaguje. Logika dohody je totiž postavená na eliminácii bariér obchodu ako sú tarify. Väčšie bariéry pre obchod v skutočnosti kladie neexistujúca alebo nedostatočná infraštruktúra, problém na ktorý sa práve zameriava Čína svojimi projektami, medzi ktorými je AIIB.
Výmena stráží v Ázii ?
Príklad AIIB dokazuje, ako sa pomaly mení rozloženie moci v Ázii. Spojené štáty vlastnou chybou strácajú pôdu pod nohami, keď sa odstrihávajú od multilaterálnych fór a zbavujú sa pák na ovplyvňovanie chodu systému. I keď často neviditeľná, neupútavajúca takú pozornosť ako meniace sa poradie vo veľkosti HDP, štrukturálna moc je hlavnou devízou veľmocí. Čína v posledných rokoch ukazuje, že je schopná udávať hlavné tempo a prichádzať i s vlastnými iniciatívami, čo okrem AIIB či Novej hodvábnej cesty dokazuje i rozvojová banka BRICS a projekt FTAAP (Free Trade Area of Asia-Pacific), do ktorého Čína vložila politický kapitál na minuloročnom summite APEC v Pekingu. Čína tak získava jednoznačne navrch a to je gigantický projekt hodvábnej cesty ešte len začína. Pokiaľ sa v budúcnosti bude hľadať bod, kedy začali Spojené štáty ustupovať zo svojej domiantnej pozície v regióne, vzik AIIB môže byť pokojne jedným z míľnikov v tomto procese.
Image Credit: PARESH NATH, THE KHALEEJ TIMES
