Mladí si myslia, že sa ich problémy Číny netýkajú.
Jediné miesto v Číne, v ktorom si môžu občania slobodne pripomenúť výročie masakru na Námestí nebeského pokoja v Pekingu, je bývalá britská kolónia Hongkong.
Miestni občania svoje právo pri príležitosti tridsiateho výročia s chuťou využili a do parku pomenovaného po kráľovnej Viktórii ich prišlo zapáliť sviečku rekordných 180-tisíc.
Hoci najviac miesta na tribúnach patrilo veteránom študentských protestov z roku ’89, väčšina ľudí prišla svojou účasťou vyjadriť nesúhlas so súčasným čínskym vedením.
Špeciálnej administratívnej oblasti v posledných týždňoch totiž dominuje snaha čínskej, ako aj miestnej vlády presadiť zákon o vzájomnom vydávaní zločincov medzi Čínou a Hongkongom.
Zákon o disidentoch
Hongkončania sa obávajú, že by to umožnilo Číne zatýkať a väzniť ľudí pre ich politické presvedčenie. Desí ich aj predstava súdneho procesu v Číne, ktorý často sprevádzajú mučenie a nútené priznania.
To mohlo celé mesto nie tak dávno vidieť na prípade miestnych kníhkupcov, ktorých uniesli do Číny za predaj kníh s pikantériami o praktikách Komunistickej strany Číny.
Situácia v meste je navyše výnimočne vyhrotená. Na jednej strane nie je Peking ochotný zľaviť zo svojich požiadaviek, na druhej strane sa k protestujúcim mimoriadne vzácne pridali aj zástupcovia biznisu, ktorí proti Číne väčšinou neprotestujú, lebo majú v krajine obchodné záujmy.
Zlé jazyky tvrdia, že sa zľakli, keď zistili, že sa extradícia týka aj korupcie.
Sedia za protesty
Zákony o extradícii takisto prichádzajú len krátko po tom, ako sa podarilo vládnym predstaviteľom presadiť uväznenie vodcov masívnych protestov spred piatich rokov, tzv. dáždnikovej revolúcie.
Profesorov práva odsúdili za „podnecovanie na podnecovanie verejného ohrozenia“ (angl. incitement to incite public nuissance).
Krkolomné, priam komické obvinenie naštrbilo dôveru nielen v nezávislosť miestnych súdov, ale vyvolalo aj otázky o tom, či v meste ešte stále platí pravidlo „jedna krajina, dva systémy“ a s ním spojená ochrana slobody slova a slobody zhromažďovania.
Zásadnú ranu reputácii hongkonského súdnictva uštedrilo paradoxne Nemecko, ktoré nedávno poskytlo azyl dvom mladistvým vodcom protivládnych protestov. Vyslalo tak signál, že neverí, že proces s nimi by bol nestranný a férový.
Kde sú mladí
Mimochodom, hongkonská mládež. Na spomienkovej akcii za obete brutálneho zákroku na Námestí nebeského pokoja bola najmenej zastúpená mladá generácia.
Nie preto, že sa narodili neskôr a o týchto udalostiach nevedia. Ani preto, že by im boj za slobodu a demokraciu nič nehovoril. Dôvod je omnoho vážnejší – oni sa necítia ako Číňania, a preto sa ich to netýka.
V postkoloniálnom období sa mladá generácia nikdy nestotožnila s tým, že sú občanmi Čínskej ľudovej republiky a v posledných dvadsiatich rokoch sa v meste organicky vytvára miestna identita.
Lokalizmus, ako sa tomuto trendu hovorí, vytvára jedinečný koncept Hongkončana, ktorý je síce etnickým Číňanom, ale tam sa príbuznosť a podobnosť s obyvateľmi pevninskej Číny končí.
Rozdiely v hodnotách a životnom štýle sú pre nich natoľko zásadné, že ich dianie za severnou hranicou vôbec nezaujíma.
Keďže v Hongkongu neexistujú všeobecné a rovné voľby a keďže miestna vláda namiesto riešenia miestnych problémov len poslušne plní príkazy z Pekingu, protesty ostávajú jedným z mála spôsobov, akým môžu obyvatelia dať najavo svoju nespokojnosť.
Hoci sa generácie líšia v prístupe – staršia potichu so sviečkou v ruke, mladšia okupáciou ulíc – spája ich to, že z Hongkongu vytvorili Mesto protestov.
Tento článok bol pôvodne publikovaný na SME.sk.
