Skúsenosti z Česka, kde došlo k únosu zahraničnej politiky voči Číne úzkou skupinou politikov a biznismenov, sú varovaním aj pre Slovensko. Potrebujeme vyhodnotiť potenciálne riziká spolupráce s Pekingom, no zároveň si udržať racionálny prístup.
V Česku prichádza k absolútnemu rozpadu vzťahov s Čínou. „Reštart“ politiky voči Číne, ktorý začal prezident Miloš Zeman a sociálnodemokratická vláda v rokoch 2013 – 2014, zlyhal na plnej čiare. Očakávania v podo be stoviek miliárd čínskych investícií sa nenaplnili a východoázijská mocnosť ostáva marginálnym investorom. Čínska spoločnosť CEFC, ktorá väčšinu investícií zastrešovala, sa dostala do dlhových problémov a jej zakladateľ Jie Ťien-ming zmizol za oponou protikorupčného vyšetrovania. Vzájomný obchod síce zaznamenal významný nárast, dovoz z Číny však dnes prevyšuje vývoz z Česka až desaťnásobne.
Kneuspokojivým ekonomickým výsledkom sa pridala zmena politických nálad a rastúce bezpečnostné obavy. Nový pražský primátor Zdeněk Hřib vypovedal sesterskú zmluvu s Pekingom, uzavretú ešte za predchádzajúcej garnitúry. Kameňom úrazu bol článok o podpore „politiky jednej Číny“, o ktorého vyňatí Peking odmietol diskutovať. Čína na zrušenie zmluvy reagovala ostrými vyjadreniami a rušením koncertov českých hudobných telies v Číne. Tvrdú reakciu Číny vyvolalo i varovanie Národného úradu pre kybernetickú a informačnú bezpečnosť (NÚKIB) o rizikách spojených so zapojením čínskych technologických firiem do budovania 5G sietí. Pred bezpečnostnými hrozbami plynúcimi zo vzťahov s Čínou pravidelne varujú i české spravodajské služby.
K tomu všetkému sa pridali odhalenia z posledných mesiacov. Podľa zistení českého webu Aktuálně.cz čínska ambasáda na Karlovej univerzite skryto financovala konferencie, ako aj univerzitný kurz o čínskom projekte Novej hodvábnej cesty. Odhalenia poukázali na riziko čínskeho vplyvu v akademickej sfére.
Politické siete a biznis
Zmena českej politiky voči Číne po roku 2013 prišla náhle. Česko bolo dovtedy jedným z najväčších kritikov čínskeho režimu pre ľudské práva a pravidelne prichádzalo do konfliktu s Pekingom pre otázky Tibetu či Taiwanu. Po „reštarte“ však česká zahraničná politika opustila svoju ľudskoprávnu tradíciu s vidinou zlepšenia ekonomických vzťahov a českí politici na čele s prezidentom Zemanom sa predháňali v poklonkovaní Pekingu. Za obratom českej politiky však treba hľadať čiastkové záujmy politických a ekonomických elít.
Čína si v Česku vybudovala úctyhodne širokú sieť podporovateľov v politickej sfére, a to nielen medzi aktívnymi politikmi. Bývalí premiéri Petr Nečas a Jiří Paroubek či exprezident Václav Klaus sa stali spoľahlivými obhajcami čínskych záujmov. Expremiér Nečas napríklad po odchode z funkcie prešiel do biznisu, kde lobuje za projekty v rámci projektu Novej hodvábnej cesty. Najväčšou liahňou pročínskych politikov sa však stala ČSSD, ktorej vláda stála od roku 2014 na čele nového prístupu k Číne. Priestor pre čínske záujmy vytvorili aj viacerí bývalí sociálni demokrati, predovšetkým Jaroslav Tvrdík, ktorého meno sa spája s viacerými čínskymi investičnými projektmi.
Osobitnú zmienku si zasluhuje skupina PPF najbohatšieho Čecha Petra Kellnera, pod ktorú patrí aj úverová spoločnosť Home Credit. V Číne má rozsiahle ekonomické záujmy – v roku 2014 získala ako prvá samostatná zahraničná spoločnosť licenciu na poskytovanie nebankových úverov v celej Číne. PPF je považovaná za jedného z hlavných aktérov, ktorý stál za obratom českej politiky.
Na konci minulého roka vyšlo najavo, že Kellnerov Home Credit sa snažil ovplyvňovať českú verejnú diskusiu o Číne. Prostredníctvom PR agentúry Home Credit platil expertov, ktorí sa o Číne vyjadrovali pozitívne. Cieľom Home Creditu bolo tlmiť negatívne naladenú českú verejnú diskusiu, aby si uchránil ekonomické záujmy na čínskom trhu. Bezproblémové pokračovanie jeho aktivít je tam totiž odkázané na milosť komunistickej strany.
Výraznou črtou českej skúsenosti je, že čínske záujmy obhajujú najmä prospechári sledujúci vlastný úžitok. Výsledkom ich aktivít pritom často bolo zhoršenie, a nie zlepšenie obrazu Číny. Väčší problém ako priamy čínsky vplyv je, ako sa ukázalo, korupčné prostredie v politike, biznise i akademickom prostredí.
Čínu na(ne)šťastie ignorujeme
Paradoxne, pre Slovensko je možno šťastím, že Čína doteraz medzi politikmi nevzbudila pozornosť. Expremiér Robert Fico síce spočiatku operoval s potenciálom čínskeho trhu a investícií, no pre reálny rozvoj vzťahov s Čínou nič neurobil. Najväčší strach o vzťahy s Čínou prejavil účelovo len vtedy, keď kritizoval Andreja Kisku za stretnutie s Dalajlámom v roku 2016. Andrej Danko zase zatiaľ svoje zahraničnopolitické aktivity smeroval najmä do rozvoja „bratstva“ s Ruskom a ďalej na východ nepokukoval. Najhlasnejším podporovateľom Pekingu tak nateraz ostáva poslanec Ľuboš Blaha, ktorý však trávi čas najmä nenávistnými tirádami na Facebooku, a nie podporou iniciatív pre posilnenie našich vzťahov s Čínou.
Na Slovensku momentálne neexistuje významná firma, ktorá by mala eminentný záujem ovplyvňovať vzťahy s Čínou. Avantúry s čínskymi partnermi si zažili J&T aj Penta, dopadli však neslávne. Plány Penty spolu s CEFC, kúpiť skupinu CME vrátane Televízie Markíza, stroskotali. Pre stopku zo strany Českej národnej banky nedošlo ani k avizovanému zvýšeniu podielu CEFC v J&T Finance na 50 percent. J&T navyše muselo po krachu čínskeho partnera zachraňovať poskytnuté úvery, ktoré veľkú časť investičných aktivít CEFC v Česku financovali.
Ako však dokazuje príklad bleskového českého „reštartu“, súčasný nezáujem o Čínu sa môže rýchlo zmeniť. S určitou dávkou predstavivosti pri pokračujúcej vláde Smeru a SNS s podporou kotlebovcov pripadá v úvahu „neliberálny“ obrat po vzore Orbánovho Maďarska a zhoršenie vzťahov s Bruselom. Pre Orbána (a iných európskych lídrov) je čínska karta užitočným prostriedkom, ako sa vymedzovať voči „diktatúre Bruselu“. Nemožno teda vylúčiť, že by oportunisticky „objavili“ Čínu aj slovenskí politici. Na pozore by sme sa mali mať aj nad možnosťou finančných skupín ovplyvňovať zahraničnú politiku – v tej domácej sa im to darí dlhodobo.
Potrebujeme racionálnu diskusiu
Podobné scenáre sú, našťastie, zatiaľ vzdialené. Ale pravda je, že o Číne musíme začať diskutovať viac aj na Slovensku. Musíme si uvedomiť, že vzťahy s Čínou prinášajú nespochybniteľné bezpečnostné riziká, či už sa to týka čínskych ekonomických aktivít, spolupráce medzi univerzitami, technológií či médií. Zatiaľ čo v Česku a inde v Európe je diskusia o týchto témach v plnom prúde, na Slovensku ešte nebola ani len poriadne otvorená.
Skúsenosti z Česka varujú pred nekoncepčnou zahraničnou politikou, postavenou na nerealistickej vízii ekonomických vzťahov. Predstavy o Číne ako spasiteľskom investorovi sú čistou utópiou, keďže pre čínsky kapitál sme na okraji záujmu. Pozerať sa navyše na Čínu ako na čisto ekonomickú príležitosť je krátkozraké anebezpečné. Zodpovedná politika voči tejto nastupujúcej svetovej mocnosti musí brať do úvahy politické, bezpečnostné a v neposlednom rade hodnotové aspekty. Slovensko síce urobilo prvý krok k prekonaniu nekoncepčnosti politiky voči Číne, a to prijatím strategickej koncepcie v roku 2017, tá sa však venovala výhradne ekonomickým otázkam.
Naša politika bude naďalej formovaná predovšetkým vývojom pohľadu na Čínu v Berlíne, Paríži či Bruseli. Mali by sme však prispievať k jednote európskej politiky, a nie ju naštrbovať. Príkladom môže byť nezodpovedný postoj Slovenska k bezpečnostnému riziku účasti čínskych firiem na výstavbe 5G infraštruktúry. Premiér Pellegrini v tejto otázke absurdne argumentoval neochotou dať sa vtiahnuť do obchodnej vojny medzi USA a Čínou, aj keď v hre je naša a európska bezpečnosť. Podpredseda vlády Raši zase na nedávnej návšteve Číny ochotne poslúžil cieľom čínskej propagandy, keď vzdával chválu čínskym technologickým agentom.
Napriek všetkému debata o Číne musí ostať racionálna. Musíme sa vyhnúť skratkovitému uvažovaniu, ktoré často charakterizuje českú diskusiu, a nesmieme sa tak pripraviť omožnosť viesť konštruktívnu politiku. Čínske záujmy na Slovensku sú veľmi obmedzené a nič nena -svedčuje tomu, že by sa to malo zmeniť. Panika teda nie je namieste. Pri vhodnom nastavení a obmedzení rizík nie je spolupráca s Čínou vo veľkej väčšine oblastí a priori problematická. Čínske investície môžu byť v záujme Slovenska, musíme však ostať konzervatívni v očakávaniach. Podporu si zaslúžia aj slovenské firmy na neľahkom čínskom trhu, kam dodnes exportujeme najmä automobily.
Slovensko by si tak z českej skúsenosti malo zobrať ponaučenie a využiť príležitosť na formovanie vlastnej zdravej politiky voči Číne. Ak k tomu nepristúpime aktívne my, naša politika nám bude skôr či neskôr nadiktovaná okolnosťami.
Slovensko by sa malo poučiť z českej skúsenosti a pracovať na zdravej politike voči Číne.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku Týždeň.
