Riešenia môžeme mať hneď a lacnejšie, alebo o roky bezpečné a vlastné.
Téma importu čínskych čistých technológií predstavuje dilemu medzi bezpečnosťou a zamestnanosťou na jednej strane, a rýchlosťou a cenou na druhej strane. Európa musí nájsť kompromisné riešenie, ktoré umožní dosiahnutie cieľov v klimatickej, ekonomickej a bezpečnostnej oblasti.
Európska únia, ako aj jednotlivé európske krajiny si nastavili pomerne ambiciózne ciele pri dosahovaní klimatických cieľov. Jedným z faktorov, od ktorých bude ich dosiahnutie závisieť, je úroveň technologického pokroku v takzvaných čistých technológiách (inovácia) a rýchlosť, s ktorou sa technologické novinky aplikujú v reálnom živote (výroba).
Jednoznačná odpoveď na túto otázku neexistuje. Správny postup pravdepodobne nebude na ani jednej z týchto dvoch extrémnych pozícií. Spojené štáty sa pomerne jednoznačne a vo veľkom rozhodli ísť cestou znižovania závislosti, no európska pozícia je o poznanie zložitejšia.
Potreba priemyselnej politiky
Argumentov na znižovanie závislosti od Číny je viac. Čína sa netají ambíciami meniť svetový poriadok, stať sa najsilnejšou ekonomikou na svete a koncentrovať doma čo najviac priemyselnej výroby. Takisto máme zdokladovaných veľa prípadov, keď Čína využila svoju ekonomickú moc vo svoj prospech, v niektorých prípadoch veľmi nevyberane.
Keďže Európska únia označila Čínu za najvýraznejšieho súpera na geopolitickom poli, prehlbovanie závislosti od Číny by takisto išlo proti jej strategickým a bezpečnostným záujmom.
Na základe podobných argumentov sa Spojené štáty rozhodli naštartovať obrovský program priemyselnej politiky pod názvom Inflation Reduction Act (IRA), v rámci ktorého putujú stovky miliárd dolárov do podpory priemyselnej výroby. V rámci IRA sa kladie dôraz predovšetkým na rozvoj vývoja polovodičov a čistých technológií.
A práve v tomto sa USA s Európou rozchádzajú. Zníženie závislosti od Číny sa neudeje bez výraznej podpory domáceho priemyslu. Tá sa môže uskutočniť dvoma spôsobmi: investíciami, alebo protekcionistickými opatreniami, ktoré neumožnia zahraničným investíciám vstúpiť na domáci trh. Kým USA aplikovali obe metódy, v Európe sa predovšetkým diskutuje o obmedzeniach čínskych firiem pri vstupe na európske trhy. Hoci EÚ ohlásila podporu domáceho priemyslu, samotná finančná injekcia je na jednotlivých štátoch a celková politika je nekoordinovaná.
Zvyšovanie finančných injekcií sa momentálne zdá len málo pravdepodobné, keďže pri pomaly sa blížiacej recesii je pravdepodobné, že sa budú opäť uťahovať opasky.
Ak by sa však Európa predsa len rozhodla výraznejšie podporiť domácich producentov a vývojárov, treba pripomenúť, že benefit by nebol len bezpečnostný – zníženie závislosti od Číny -, ale aj ekonomický a technologický, pretože by sa jednak vytvorilo viac domácich pracovných miest, a jednak by sa podporili firmy s technologicky pokročilými výrobnými metódami.
Je však nutné dodať, že ani tento krok by neeliminoval závislosť od niektorých vstupných materiálov z Číny, ktorú sa už dlhšie snaží na úrovni EÚ riešiť zákon o kritických surovinách.
Výhody čínskych výrobcov
Na druhej strane je potrebné pripomenúť, že preferencia priemyselnej politiky oproti priamemu nákupu z Číny má svoje nevýhody. Prvou je rýchlosť, keďže vybudovanie nových priemyselných kapacít spolu s dobiehaním Číny v určitých technológiách bude trvať minimálne niekoľko rokov. Oproti tomu vieme nakúpiť technológie z Číny prakticky ihneď.
V boji s klimatickou krízou je čas kritickou veličinou – čím skôr sa prestanú používať fosílne palivá na pohon áut a výrobu elektriny, tým ľahšie sa dosiahnu klimatické ciele.
Druhým aspektom sú financie, ktoré môžeme rozdeliť do dvoch širších kategórií: priame výdavky na priemyselnú politiku a výrobné náklady. Hoci je potenciálne náklady len ťažko vyčísliť, americká IRA vyčlenila na podporu priemyslu približne 800 miliárd dolárov. V Európe by to síce asi bolo menej, ale rádovo by sa suma takisto pohybovala v stovkách miliárd. A aj keby sa podarilo vybudovať robustný európsky priemysel s čistou technológiou, výrobné náklady by boli omnoho vyššie než tie v Číne.
A cena je pre spotrebiteľa dôležitá, napokon najčastejšia výhrada proti elektroautám je ich cena. Je samozrejme poctivé pripomenúť, že podpora priemyslu by sa čiastočne – alebo aj úplne – vrátila v dlhodobom horizonte do rozpočtu cez vyššiu zamestnanosť a dane zo zisku.
Tretím aspektom je stav technológií, v ktorých má Čína jednoznačne prevahu. Čínska podpora vývoja solárnych panelov alebo elektrobatérií už trvá niekoľko rokov, počas ktorých získali technologický náskok pred Západom. Je nepravdepodobné, že Európa v najbližších rokoch technologicky predbehne čínske firmy, čo znamená, že vylúčenie čínskych producentov z európskeho trhu by neumožnilo spotrebiteľom prístup k najnovšej a najefektívnejšej technológii.
Potreba citlivých politických nástrojov
Debata o závislosti musí vedieť rozlíšiť medzi jednorazovým nákupom a dlhodobým kontraktom. Pri stavbe plynovej elektrárne vyvstáva závislosť od dovozu plynu, avšak pri nákupe veterných turbín ide o jednorazovú transakciu. Prípadnú opravu turbíny zvládnu aj miestni pracovníci. Hoci v oboch zmienených prípadoch vzniká určitá závislosť od dovozu, kvalitatívne sa výrazne líšia.
Problematizovať treba aj potenciálnu účinnosť nástrojov. Austrália a Kanada napríklad neumožňujú čínskym firmám investovať do ťažby lítia, potrebného do elektrobatérií. To však čínske firmy príliš neobmedzilo, lebo všetko vyťažené lítium jednoducho skúpili na svetových komoditných trhoch. Podobne dopadli skoršie snahy Európskej únie limitovať čínskych výrobcov solárnych panelov, s čím však neuspela v arbitráži Svetovej obchodnej organizácie.
A nakoniec platí, že z vedeckého a technologické pokroku v konečnom dôsledku získavajú všetci (i keď nie rovnomerne). Európske ekonomiky by určite nedosiahli súčasnú úroveň dekarbonizácie bez vývoja a objavov čínskych inžinierov. V súčasnosti sledujeme rýchly a výrazný pokrok vo viacerých technológiách, od energie zo zeleného vodíka po sodíkové batérie.
Článok bol originálne publikovaný serverom SME.sk.
