Napriek svojej unikátnej geostrategickej polohe medzi dvoma oceánmi, Indonézia v minulých rokoch vyvíjala len málo snahy tento potenciál plne využiť. Podľa ambiciózneho plánu nového prezidenta, Joko Widoda, populárne známeho ako Jokowi, by sa to však mohlo čoskoro zmeniť.
Na východoázijskom summite v barmskom hlavnom meste, Naypyidaw, predstavil Widodo zahranične-politickú doktrínu, ktorá presúva ohnisko záujmu indonézskej politiky zo súše na more. V piatich pilieroch jeho nového plánu sa ukrýva snaha o znovuvybudovanie námornej kultúry, ochranu podmorských zdrojov, rozvoj námornej infraštruktúry, námornej diplomacie a navýšenie vojenských síl na mori. Do piatich rokov by sa tak Indonézia mohla stať významným regionálnym aktérom a dôležitou námornou osou medzi Indickým a Tichým oceánom.
V oceáne sa skrýva tromf
Indonézia so svojimi 17 000 ostrovmi predstavuje najväčšie súostrovie na svete. Je preto pomerne prekvapujúce, že jej námorné sily tomu nezodpovedajú. Zraniteľnosť Indonézie na mori ukazujú napríklad skúsenosti s Holandskom, ktoré sa po 2. svetovej vojne pokúšalo obnoviť v oblasti svoju koloniálnu správu, alebo so sumatranskými rebelmi, ktorí v roku 1957 využili morské trasy k pokusu o politický prevrat. Napriek tomu kládla indonézska vláda dôraz najmä na vnútornú bezpečnosť a zanedbávala externé hrozby. Systém námornej obrany je preto v súčasnosti v porovnaní s armádou nevyvinutý. K zmenám začína pomaly dochádzať až v posledných rokoch. Uvedomujúc si nízku úroveň ozbrojených síl v krajine, Jokowi sa rozhodol zvýšiť celkový rozpočet na obranu na 1.5% HDP (z pôvodných 0.9%), pričom veľká časť týchto prostriedkov má smerovať práve do námorníctva.
Okrem zaistenia územia proti vonkajšej hrozbe by tak mohla Indonézia brániť svoje teritoriálne vody proti ilegálnemu výlovu rýb a zamedziť prílivu imigrantov, najmä z Blízkeho východu. Celkový plán zahŕňa podporu mieru a slobodného obchodu v Tichom a Indickom oceáne. Indonézia by na seba mala prevziať rolu garanta status quo, prípadne mediátora, ak dôjde ku konfliktu o sporné územie. Indonézske prístavy a námorná infraštruktúra trpia v súčasnosti veľkou zanedbanosťou. Rybári a obchodníci sa sťažujú na veľké dopravné náklady, ktoré bránia bezproblémovo podnikať, pričom kvôli týmto nedostatkom trpí nielen rozvoj slobodného trhu, ale aj ekonomický rast. Novozvolený indonézsky prezident si tento problém zjavne uvedomuje, a práve preto ako doposiaľ prvý zahrnul námorný rozvoj medzi hlavné piliere svojej zahraničnej politiky.
Žonglovanie s protichodnými záujmami
Jokowi zdôraznil, že zvyšovanie vojenskej sily na mori má čisto defenzívny charakter. Toto prehlásenie je dôležité najmä vo vzťahu k Číne. Takzvaná 9-bodová línia, ktorá vyjadruje čínske nároky v Juhočínskom mori, totiž zasahuje aj do výlučnej ekonomickej zóny pri indonézskych ostrovoch Natuna, ktoré sú významné i kvôli ložiskám zemného plynu. Indonézia sa snaží v spore vystupovať nekonfliktne a neutrálne. Napriek asertívnemu konaniu Číny dáva Jokowi prednosť diplomatickým prostriedkom, pobáda Peking k bližšej spolupráci, a dokonca sa snaží podieľať na čínskom projekte Novej hodvábnej cesty. Je však otázne, či Čína bude naozaj zatvárať oči pred indonézskym zbrojením, alebo tento proces vyústi do ďalšieho konfliktu v Juhočínskom mori.
Vnútropolitické a finančné prekážky
Cesta k úspechu býva komplikovaná a Widodo, bývalý starosta Jakarty, na nej bude musieť prekonať množstvo prekážok. Jenou z najväčších výziev je nesúhlasne orientovaná menšinová vláda a opozičný tlak armádnych predstaviteľov. Je potrebné si uvedomiť, že Jokowi je prvým prezidentom, ktorý nie je viazaný na starý režim, a o vedenie štátu sa delí s konzervatívnymi predstaviteľmi Suhartovho režimu. Bývalý vojenský generál Ryamizard Ryacudu bol napríklad menovaný ministrom obrany a dá sa očakávať, že bude lobovať za udržanie finančných prostriedkov v armáde. Problematicky môže pôsobiť aj fakt, že v rámci novej vlády neexistuje takmer nikto, kto by disponoval know-how vo sfére námorníctva.
Ďalším problémom, s ktorým si musí Indonézia poradiť, je nedostatok financií. Domáce prostriedky nestačia na vybudovanie námornej infraštruktúry a Indonézia preto potrebuje nové zdroje v podobe zahraničných investícii. Jokowiho administratíva sa snaží otvárať trhy a nadviazať obchodné vzťahy s investormi z Japonska, Austrálie, Singapuru, EÚ či Ruska. Odvážny reformný plán však budí pochybnosti a jediní, kto sa zatiaľ zaviazal investovať sú Japonci. V snahe získať prostriedky sa Indonézia ponúkla spolupracovať s Čínou na projekte Novej hodvábnej cesty. V prípade, že sa jej podarí udržať dobré vzťahy a získať potrebnú podporu, čínske investície sa môžu stať novým zdrojom indonézskeho regionálneho rastu.
Image Credit: Wikicommons
