Tento článok bol publikovaný aj v denníku SME.
Ustanovenia o voľbe predsedu hongkonskej vlády sú také vágne, že si z nich každý môže vybrať svoje. Čínskej vláde to vyhovuje a zároveň dáva právo tvrdiť, že koná v súlade s literou zákona.
Spektakulárne zábery zo zákrokov polície proti demonštrantom a fantastická atmosféra, ktorá zavládla v uliciach Hongkongu, spôsobili, že množstvo ľudí v rôznych kútoch sveta vyjadrilo svoju podporu snahám miestneho obyvateľstva.
V konflikte autoritatívneho Goliáša s demokratickým Dávidom nám je sympatickejší ten slabší. Pozrime sa však na to, čo hovorí Goliáš.
V centre súčasného konfliktu je interpretácia ustanovení Basic Law, hongkonskej miniústavy. Podľa Basic Law sa do dvadsiatich rokov od vrátenia Hongkongu Číne majú uskutočniť voľby predsedu miestnej vlády na princípoch všeobecného volebného práva.
Volebné právo sa však delí na pasívne a aktívne. Aktívne volebné právo je právo voliť, pasívne volebné právo je právo byť volený. Kým Čína súhlasila s tým, že každý občan Hongkongu dostane aktívne volebné právo, v oblasti pasívneho volebného sa striktne drží litery ustanovení v Basic Law.
Miniústava totiž hovorí o tom, že „konečným cieľom je výber predsedu vlády, nominovaného široko reprezentatívnou nominujúcou komisiou, všeobecným volebným právom“.
Samotný zákon teda rozlišuje medzi aktívnym a pasívnym volebným právom. Zákon navyše vnáša do procesu nejednoznačnosť, pretože výraz „široko reprezentatívna volebná komisia“ si každá strana môže vyložiť inak.
Definícia pasívneho volebného práva
V snahe interpretovať toto ustanovenie zašla občianska spoločnosť tak ďaleko, že v júni zorganizovala referendum s troma návrhmi nominácie.
Referendum bolo síce nelegálne, hlasovala v ňom však viac ako pätina registrovaných voličov. Podľa nich by sa mohol o post uchádzať každý, kto má podporu jedného percenta obyvateľstva.
Na druhej strane sa obe vlády, pekinská a hongkonská, zhodli na tom, že nominujúcou komisiou ostane súčasná 1200-členná volebná komisia, ktorej členovia sú zastupiteľmi rôznych oblastí spoločnosti. Úspešný kandidát musí dostať aspoň 50 percent hlasov a preukázať lásku ku krajine a k Hongkongu.
Demonštranti odmietajú takýto spôsob nominácie, pretože v súčasnej volebnej komisii majú väčšinu nominanti Pekingu a magnátov, ktorí podporujú pekinských kandidátov. Je takmer nemožné, aby bol nominovaný prodemokratický kandidát.
Zdá sa teda, že Čína do bodky dodržala zákon: umožnila všeobecné volebné právo a jej interpretácia nominácie je priechodná najmä preto, že súčasnú volebnú komisiu opäť definuje miniústava. Navyše boli týmto spôsobom zvolení aj predošlí predsedovia vlád.
Kritici vyčítajú Číne, že nectí ducha zákonov. Tie však boli písané v osemdesiatych rokoch, v čase, keď sa Čína začínala otvárať svetu. Populárni politici Chu Jao-pang a Čao C’-jang zavádzali demokratické reformy a vytvorili nádej, že tento proces bude pokračovať a Čína sa napokon stane demokraciou.
Udalosti z júna 1989 však demokratizáciu zabrzdili a súčasné vedenie na čele s prezidentom Si Ťin-pchingom jej nie je naklonené. Preto neprekvapí, že sa striktne držia litery zákona a demonštrantom neustúpia ani o krok.
Zdanie demokracie
Peking vo vysvetlení svojho rozhodnutia tvrdí, že hongkonská vláda „vykonala rozsiahlu a dôkladnú konzultáciu s verejnosťou o metóde nominácie“. A to je pravda: konalo sa množstvo stretnutí s občanmi v kultúrnych domoch, zástup anketárov sa pýtal na názor ľudí v uliciach, návrhy sa mohli podať cez internetové formuláre.
Stretnutia s občanmi sa však konali v čase, keď je väčšina ľudí v práci, anketári si selektívne vyberali ľudí, ktorých sa pýtali na názor, a online návrhy neboli zverejnené.
Hongkonská vláda navyše už roky používa osvedčenú metódu na získanie podpory pre svoju vec: minister financií vždy nastaví rozpočet tak, aby skončil v prebytku, ktorý sa potom rozdá medzi ľudí.
Debata o duchu a litere zákonov sa tiahne už minimálne dve miléniá. V spore medzi farizejmi, prísne sa držiacimi zákonov, a Ježišom, ktorý ich za to kritizoval, prevažoval duch zákonov. Ten momentálne víťazí aj v hongkonských uliciach.
Je však otázne na ako dlho: čínska vláda sa rozhodla demonštrantov ignorovať a čakať, kým ich to prestane baviť. Ak sa stiahnu z ulíc bez toho, aby niečo dosiahli, preváži litera zákona.
Autor: Martin Šebeňa
