Všeobecná volebná fraška
Päťtisícový dav pred vládnymi budovami vyhlásil v prerušovanom daždi za zvuku bubnov občiansku neposlušnosť. Niekoľko hodín predtým oznámila Komunistická strana, že Peking odobril sľubované všeobecné volebné právo v roku 2017 pri výbere Chief Executive, najvyššieho vládneho predstaviteľa v Hong Kongu. Peking však najprv predstaví dvoch kandidátov, spomedzi ktorých si ľud bude vyberať. Táto podmienka zmenila voľby na frašku a nahnevaní prodemokratickí aktivisti odmietajú hrať podľa pravidiel Pekingu.
Stabilne rastúca nespokojnosť radových Hongkongčanov s biednymi výkonmi miestnej vlády a Chief Executives boli najvyšším dôvodom pre stret s Pekingom. Stret, ktorý mohol reálne viesť len jedinému výsledku.
Dnes populárny argument, že stret bol neodvratný a že osud Hong Kongu bol spečatený už roku 1984, keď sa Veľká Británia zaviazala vrátiť Hong Kong Číne, je chybný. Súčasné udalosti sú v skutočnosti výsledkom súhry troch na sebe nezávislých faktorov.
Prvým faktorom je – a ostáva – rastúca úzkosť Hong Kongčanov ohľadom zachovania svojej existencie a zabezpečenia živobytia v budúcnosti. (Každý v Hong Kongu vie, že roku 2047 je koniec, ale ako sa hovorí, istota smrti nám nebráni v žití.)
Druhým faktorom je hlboké kultúrne a politické delenie medzi etablovanými pro-demokratickými politikmi a postkoloniálnou internetovou, sociálne radikálnejšou mladšou generáciou.
Tretím faktorom je politické zápolenie v Pekingu, kde prezident Xi Jinping dôrazne presadzuje svoju autoritu na vrchole komunistickej strany.
Pozrime sa bližšie na každý z týchto faktorov, pretože vzájomné pôsobenie medzi nimi bude definovať budúce dianie:
Rastúci pocit odcudzenia
Početné vládne krízy v posledných rokoch priviedli Hongkongčanov k poznaniu, že ich vláda je neschopná brániť záujmy obyčajných ľudí, beznádejne servilná záujmom magnátov a hluchá voči požiadavkam a kritike.
Od zničenia historického móla ikonických lodí Star Ferry po masívne zaberanie prístavu, od lukratívnej zákazky na vybudovanie Cyberportu udelenej bez tendra synovi najbohatšieho z magnátov, Li Ka-shinga, po prázdne sľuby o dostupnom bývaní, Hongkongčania majú čoraz silnejší pocit, že vláda sa stará len o záujmy svojich členov. (Bývalá koloniálna vláda reagovala – vo svojom sebeckom záume a snáď i z koloniálnej úzkosti – na verejné požiadavky omnoho lepšie).
Príval návšetvníkov z Číny bol však tým rozhodujúcim faktorom, ktorý definitívne zmenil nálady v spoločnosti. Obyčajný Hongkongčan bol jednoducho vytlačený – z verejnej dopravy, nákupných centier (najväčších verejných priestranstiev v meste), z nemocníc, zo škôl a z trhu z nehnuteľnosťami. Pravidlá, ktoré mali pôvodne zabrániť prívalu Číňanov a dvíhaniu cien nehnuteľností v konečnom dôsledku poškodili obyčajných Hongkongčanov, pretože nijako nezabránili vstupu horúcich peňazí z Číny, len prísnymi pravidlami znemožnili mnohým ľuďom kúpu vlastného bytu.
Stret generácií
Nepriamym negatívnym dôsledkom pocitu márnosti obklopujúceho vládu Hong Kongu bolo vytvorenie pro-demokratických politických strán. Aj keď to može na prvý pohľad znieť nepravdepodobné, treba si spomenúť, že volebný systém do parlamentu je neodvratne zmanipulovaný existenciou “profesionálnych volebných obvodov” (zložených zo zastupiteľov rôznych sektorov), čoho výsledkom je že opozícia (pro-demokratické strany) je marginalizovaná a nikdy sa nemôže stať konštruktívnou silou.
Systém, v ktorom bol Chief Executive doteraz vyberaný malou komisiou, takmer garantoval, že nebude mať reálnu podporu v parlamente, keďže hlavné, pro-pekingské strany sa starali hlavne o spokojnosť svojho elektorátu. Z Chief Executive sa teda stal neschopný panák, a to bol pôvodne dôvod, prečo Peking súhlasil s reformou systému a sľúbil všeobecné volebné právo.
Tento vývoj viedol k tomu, že generácie politicky aktívnych Hongkongčanov narodené v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch dospeli k záveru, že tradičné politické strany nemali žiaden vplyv a len sa prizerali úpadku hongkongského životného štýlu.
Nová generácia študentských aktivistov namiesto pomalého budovania organizácií politicky mobilizovala internetovým aktivizmom a akciami pútajúcimi mediálnu pozornosť. Sú radikálnejší, pretože veria, že tradičná politika nemôže nič dosiahnuť, ale aj preto, že menej rozumejú vnútornej dynamike komunistickej strany. Rozhodnejšie sa hlásia k identite “Hongkongčanov” a nestrácajú čas deklaráciou patriotizmu. To poskytlo vodu na mlyn Pekingu, ktorý ich označal za neloajálny nástroj v rukách zahraničných síl.
Ďalšou dimenziou radikalizmu novej generácie, ktorá kontrastuje s etablovanými demokratickými politikmi, je osvojenie si konceptu občianskej neposlušnosti. Radikalizmus na jednej strane slúžil ako dobrá taktika na odhalenie prehnitosti politického systému, avšak vytvoril neakceptovateľnú výzvu Pekingu, nebol schopný získať širšiu podporu a bol vystavený obvineniam, že porušuje zákony a poškodzuje biznis.
Kultúrny rozdiel medzi dvoma generáciami je hlboký: v očiach politických veteránov sú mladí radikáli politicky naivní, ignorujú základné princípy budovania udržateľných politických hnutí a klamú sami seba, ak ignorujú fakt, že Hong Kong je súčasťou Číny. Takticky hromadia chyby, ktoré ich nechávajú slabými pred protiútokmi z Pekingu a riskujú vytvárenie kríz, pre ktoré nemajú reálne riešenia.
V očiach mladej generácie sa starí demokrati po rokoch hry podľa pravidiel nemôžu pochváliť jediným úspechom a sú naivní, ak si myslia, že s nimi bude jednať komunistická strana ako so seberovnými.
Ako teda môžme vysvetliť, že sa tieto dve generácie nakoniec dohodli a spoločne vytvorili Occupy Central? Odpoveď je v pôsobení tretieho faktoru, vnútrostraníckom dianí v Pekingu.
Nový cisár v Pekingu
Ak existuje niečo, na čom sa vedia zhodnúť všetci pozorovatelia, je to fakt, že ťahy Pekingu a najmä jeho jedovatá komunikácia priniesli hnutiu Occupy Central viac podpory než čokoľvek iné. Publikácia White Paper, ktorý reinterpretoval hongkongskú miniústavu, hrozby intervenciou čínskej armády a zadnlivo koordinované nespočetné útoky všetkých zastupiteľov a priaznivcov Pekingu v Hong Kongu vytvorili pocit averzie, ktorá sa prejavila v sympatiách pre hnutie a priniesla zblíženie všetkých prodemokratických síl naprieč generáciami.
Reakcia Pekingu nebola vopred daná. Komunistická strana obyčajne veľmi zle reaguje na priame hrozby, ale táto prišla v najhoršom možnom čase – Xi Jinping bol uprostred svojho snaženia o vytvorenie vlastnej frakcie v strane na úkor dvoch etablovaných: Šanghajského gangu (bývalý predseda KSČ Jiang Zemin a jeho chránenci) a obchodníkov (pro-business orientovaný bývalý prezident Hu Jintao a kádre zo straníckej školy).
Xi, bojujúci na viacerých frontoch so zástancami tvrdej línie (o osude Bo Xilaia, Zhou Yongkanga, smerovaní ekonomických reforiem), nemal záujem začínať nové zápasy. Kdekoľvek to bolo politicky účelné, snažil sa byť konzervatívnejší než konzervatívci. Reálne sa to preukázalo vo viacerých oblastiach: zvýšená kontrola médií, potlačenie disidentov, zvýšená politická podpora armády a ostrejší tón v zahraničnej politike. Osobne zaviedol prísnejšie opatrenia v Tibete a Xinjiangu. Bolo zrejmé, že nezľaví ani pri Hong Kongu.
Riešenie?
Čo sa bude teraz diať v Hong Kongu? Pokiaľ sa vládnutie v Hong Kongu nezlepší a ľudia nenadobudnú aspoň štipku dôvery v to, že zákonodárci sledujú záujmy spoločnosti a nepodporujú ďalšiu eróziu právneho štátu, napätie bude naďalej narastať, na škodu ako Hong Kongu, tak Pekingu.
Ochrana integrity inštitúcií chrániacich právny štát a prosperitu mesta je dôležitejším a rozumnejším cieľom než nastoľovanie vlády jednej strany. To však predpokladá, že Peking pochopí, že zachovanie špecifického postavenia Hong Kongu je v záujme Číny, či už s ohľadom na medzinárodnú reputáciu, alebo preto, že existencia Hong Kongu slúži ako laboratórium pre nápady a riešenia, ktoré pomôžu Číne dostať sa cez ekonomické výzvy.
Tento, aj ďalšie príspevky autora nájdete na blogu http://cervenabauhinia.blogspot.hk/
Image Credit: Martin Šebeňa
