Skupina 187 popredných akademikov ázijských štúdií a japanológie popredných univerzít z Európy a Spojených štátov vyzvala v otvorenom liste japonského premiéra Shinza Abeho, aby sa postavil priamo minulosti koloniálnej agresie Japonska a čelil odkazu jeho vojnových hriechov.
V liste spred týždňa, adresovali najmä citlivú otázku kórejských „comfort women“, ako býva označovaná nútená prostitúcia žien japonskou cisárskou armádou v okupovaných krajinách počas druhej svetovej vojny. K pôvodne relatívne nevšimnutému protestu sa za uplynulých pár dní pridali ďalší a počet zvučných mien, ktoré sa k nemu dnes hlásia, sa za ten čas takmer strojnásobil. Len v pondelok sa ku svojim západným kolegom pridala aj japonská akademická obec, keď 16 rôznych asociácii historikov a vysokoškolských pedagógov vydalo paralelné vyhlásenie urgujúce politikov aby (ne?)konali.
Akademici, medzi nimi aj držiteľ Pulitzerovej ceny profesor John Dower, či emeritný profesor Harvardskej univerzity Ezra Vogel a ďalší, chceli týmto spôsobom vyjadriť znepokojenie pred blížiacim sa príhovorom premiéra Abeho pri príležitosti 70. výročia konca druhej svetovej vojny, ktorý si bude Japonsko pripomínať 2. septembra. Premiér má vo veci vydať nové vyhlásenie, prvé za posledné desaťročie, a naznačil, že aj keď by malo byť všeobecne v súlade s líniou vymedzenou predchádzajúcimi stanoviskami vlády, má snahu hľadieť do budúcnosti, skôr než lipnúť na minulosti. Práve toto si mnohí vysvetlili ako pokus o jej prikrášlenie.
„Comfort women“
„Comfort women“ je eufemizmus, ktorý sa ustálil ako označenie pre mladé ženy a dievčatá, ktoré boli počas vojny nútené k pohlavnému styku japonskou armádou v rámci systému nevestincov zriaďovaných na obsadených územiach. Nevestince mali pritom paradoxne fungovať ako prevencia pred sexuálnymi prehreškami vojakov, nie ako snaha ich inštitucionalizovať, ako neskôr ukázala odtajnená korešpondencia cisárskej armády. Ich účelom malo byť predchádzanie eskalácii nepriateľských nálad medzi domácimi obyvateľmi a okupujúcim vojskom tým, že sa sexuálne excesy obmedzia iba na ne.
Ženy pôvodom prevažne z obsadených kolónií, vrátane Kórey, Číny, Filipín, či Thajska, ale aj menší počet zajatých žien európskeho pôvodu z Holandska a Austrálie, boli podľa ich svedectiev unášané z domovov a väznené. Často pod hrozbou smrti a fyzického násilia im, aj ich blízkym. Vojaci ich neraz najskôr zlákali prísľubom práce s vidinou stáleho príjmu, namiesto toho ich ale čakal presun do cudzej krajiny a sexuálne zneužívanie v nevestincoch.
Aj napriek tomu, že samotné jeho ospravedlnenia a ich znenie bývajú často spochybňované, je nutné povedať, že Japonsko po vojne svoje činy oľutovalo. Snáď najzásadnejšími zostávajú vyjadrenia bývalých premiérov Kona z roku 1993 a Murayamu z roku 1995, ktoré tvoria aj dnes základ oficiálneho postoja japonskej vlády v tejto otázke. V roku 1994 japonská vláda zriadila dodatočne k reparáciam, fond na odškodnenie žien, ktoré boli týmto spôsobom počas vojny zneužité a viac ako dve stovky žien dostalo písomné ospravedlnenie od vtedajšieho predsedu vlády Tomiichi Murayamu, v ktorom ex-premiér vyjadril ľútosť za „bolesť, utrpenie a nevyliečiteľné fyzické a psychické rany, ktoré utŕžili ako comfort women.“
Sporná história podľa toho kto ju vykladá
Nejde však pritom výlučne iba o problematiku „comfort women“. Čína, ktorá tiež permanentne vedie s Japonskom svoju vlastnú vojnu slov o výklad historických udalosti, ako napríklad Nankinského masakru, čaká minimálne rovnako napäto ako sa premiér Abe v auguste zhostí svojho príhovoru k oslavám konca vojny. „Mier medzi Japonskom a jeho susedmi podkopávajú kontroverzie okolo japonského prístupu k minulosti,“ uvádza list a nemýli sa. Problém je však pritom objektívne často skreslený agendou politikov v Japonsku práve tak ako u jeho susedov v Kórei a Číne.
Agitácie zapálených nacionalistov pred publikom doma potom vrhajú tieň na prejavy dobrej vôle na medzi-vládnej úrovni. Japonskí konzervatívci napríklad, medzi nimi aj premiér Abe, spochybňujú, že sa vláda Japonska, či jeho vojsko podieľali na nábore žien aj napriek tomu, že dobové dokumenty a listinné dôkazy priamo z archívu cisárskej armády toto prepojenie ukazujú. V podobnom duchu sú kontroverznými aj Abeho návševy svätyne Yasukuni.
Politici ale neraz nie sú sami, kto vysiela zmätočné správy. Historici, hoci teraz zjednotení v proteste, si tiež často zvyknú protirečiť, čo je o to problematickejšie, keďže práve oni by sa mali snažiť o nezaujatosť. Len v marci skupina japonských dejepiscov tlačila na americké vydavateľstvo McGraw-Hill Education Inc., aby zmenilo pasáž v svojich učebniciach pre základné školy, kde sa uvádzalo, že Japonsko počas vojny násilne presunulo viac ako 200,000 žien a väčšinu z nich neskôr zmasakrovalo, aby ukrylo pravdu. Odhady počtu zneužitých žien sa pohybujú medzi 20 000 až 410, 000 v závislosti od toho, z ktorej strany sporu argument vo veci prichádza. Ide pritom o nepríjemnú odchýlku, ktorá budovaniu dôvery medzi krajinami vôbec nenapomáha.
Výzva
List sa aj napriek váhe témy, ktorú načal, končí pozitívnym odkazom a výzvou. Premiér Abe sa pred pár týždňami vrátil z návštevy Spojených štátov, kde americkým politikom vyjadril “sústrasť” nad životmi amerických vojakov padlých vo vojne. V príhovore pred Kongresom tiež hovoril o utrpení spôsobenom „krajinám Ázie“, o hodnote ľudských práv a o význame práv žien, na ktoré sa počas konfliktov tak často zabúda. S čím sa nedá nesúhlasiť. Najistejšia cesta v ústrety budúcnosti preto zdá sa vedie skrz pevný postoj k minulosti. Na to, aspoň ako nám napovedajú akademici, by premiér v septembri nemal zabudnúť.
Image Credit: Flickr/InsEyedout
