Dá sa čínsky hospodársky zázrak kopírovať?
Juhočínske mesto Shenzhen sa čoraz viac dostáva do povedmia verejnosti aj na Slovensku. Megalopolis pri ústí Perlovej rieky hraničiaca s Hongkongom je známa obrovskou a mladou populáciou, početnými mrakodrapmi či ako sídlo najväčších čínskych technologických firiem Tencent a Huawei.
Shenzhen sa často označuje aj ako Sillicon Valley hardvéru, pretože sa miestne firmy v poslednej dekáde prepracovali na špičku vo výrobe produktov ako sú drony (sídli tu svetový líder DJO), elektroautá (firma BYD) či 3D tlač.
Vďaka svojej ekonomickej a najmä technologickej vyspelosti je dnes Shenzhen kladený za príklad pre rozvoj ostatných miest nielen v Číne, ale aj v mnohých iných krajinách sveta.
Čínsky prezident Si Ťin-pching pri svojej októbrovej návšteve mesta vyhlásil , že miestne inovácie budú viesť k ďalšiemu zázraku, ktorý povedie hospodárstvo celej krajiny do sveta po koronavíruse.
Prezident Si, podobne ako čínski lídri pred ním, by si samozrejme radi privlastnili zásluhy na rozvoji mesta.
Žiaden opis Shenzhenu sa dnes nezaobíde bez zmienenia faktu, že sa za uplynulých 40 rokov zmenil z malej rybárskej dediny s 30-tisícmi obyvateľov na dnešné veľkomesto s 18 miliónovou populáciou. Za dychberúcim rastom mesta podľa týchto opisov stojí predvídavosť a inteligentné plánovanie vedenia mesta, provincie, či celej krajiny.
Takúto verziu rozvoja mesta však nerozširuje len vedenie čínskej Komunistickej strany – ktoré tým v podstate chváli samé seba – ale aj inštitúcie ako Svetová banka, ktorá odporúča iným rozvojovým krajinám nasledovať shenzhenský model.
Pozornejší pohľad na rast mesta v uplynulých štyroch dekádach však vyvoláva otázky: je za úspechom skutočne starostlivé plánovanie? Dá sa shenzhenský príklad jednoducho skopírovať v zahraničí? A napokon, ešte zásadnejšia otázka, je vôbec príbeh o rybárskej dedine pravdivý?
Prvý rozmach: centrum hazadru
Začnime s poslednou otázkou. Oblasť, v ktorej sa dnes rozkladá Shenzhen, bola husto zaľudnená už po stáročia, pretože sa nachádza na veľmi úrodnej pôde, výdatne zavlažovanej letnými monzúnmi. Počas cisárskych dynastií bola jedna z dedín v oblasti, Pao-an, okresným sídlom, pod ktoré do 19. storočia spadal aj celý dnešný Hongkong.
V severovýchodnej časti Hongkongu, hraničiacej s dnešným Shenzhenom, sa v roku 1521 odohrala bitka medzi čínskou flotilou a Portugalcami, ktorí chceli na mieste vybudovať kolóniu. Číňania vyhrali a Portugalci sa o štyri dekády neskôr usadili v protiľahlom Macau.
Prvý hospodársky rozmach Shenzhenu sa datuje do roku 1913, kedy v ňom bola postavená zastávka na železnici spájajúcej Hongkong s obchodným centrom južnej Číny, Kantonom. Ekonomická aktivita bola spočiatku veľmi nízka v dôsledku toho, že po páde cisárstva v roku 1911 vládol v celej Číne chaos. No v roku 1928 sa stal guvernérom militarista Čchen Ťi-tang, ktorý nastolil poriadok.
Aby však mohol uživiť armádu, ktorá mala udržiavanie poriadku na starosti, rozhodol sa vytvoriť zo Shenzhenu centrum hazardu. To otvorilo cestu búrlivému rastu v tridsiatych rokoch.
V susednej britskej kolónii bol hazard zakázaný a ak chceli bohatí hongkonskí obchodníci do kasína, museli absolvovať nepríjemnú štvorhodinovú cestu loďou do Macaa. Hodinová jazda po novootvorenej železnici do Shenzhenu bola pre nich oveľa príjemnejšia. Lístky na vlak dokonca kasína hraniachtivým zákazníkom preplácali.
Okolo kasín boli rýchlo postavené hotely, kabarety a nevestince. Vláda zakázala triádam – obávaným lokálnym mafiánom – unášať cudzincov za výkupné alebo vyberať výpalné z kasín.
Spoločne s príjmom z kasín rástla aj populácia Shenzhenu, ktorá podľa niektorých odhadov dosiahla v roku 1933 počet až 300-tisíc obyvateľov.
No s rozmachom neresti sa rozmohli aj spoločenské problémy, najmä závistlosť od ópia a prostitúcia, preto vláda začala v polovici tridsiatych rokov hazard obmedzovať. Úpadok Shenzhenu spečatila čínsko-japonská vojna, ktorá sa na konci dekády rozšírila aj do južnej Číny.
Úpadok a obnova
Po druhej svetovej vojne a po prevzatí moci komunistami sa zo Shenzhenu stalo mesto utečencov, pre ktorých predstavoval poslednú zastávku na ceste do Hongkongu. Keďže Shenzhenčania jasne videli, že hongkonskí dedinčania za hranicou zarábali desaťkrát viac než oni, presúvali sa do britskej kolónie vo veľkom množstve celé rodiny.
Keď na konci sedemdesiatych rokoch rozhodol strojca čínskeho ekonomického zázraku Teng Siao-pching, že sa na hranici s Hongkongom vybuduje jedna z prvých štyroch špeciálnych ekonomických oblastí, existovalo na území dnešného veľkomesta 28 husto obývaných dedín. Len jednej z tých dedín, ktorá bola zároveň významným trhoviskom, sa hovorilo Shenzhen, oblasti sa hovorilo Pao’an, podľa histockého centra oblasti.
V týchto dedinách žilo v roku 1978, do ktorého sa datuje začiatok strmého ekonomického rastu, takmer 300-tisíc obyvateľov, z toho desatina v oblasti trhoviska. To existuje dodnes, len je známe ako Lo Wu / Luo-chu a slúži aj ako významná prekládka tovarov smerujúcich do Hongkongu.
Prínos urbánnych dedín
Pôdorys týchto pôvodných dedín sa zachoval aj v dnešnom pláne Shenzhenu: nazývajú sa urbánne dediny a tvoria pomerne kohézne celky rezidenčných budov. Jednotlivé urbánne dediny sú obohnané diaľnicami, ktoré ich zároveň spájajú aj rozdeľujú. Počas hospodárskeho rozmachu hrali tieto dediny významnú, hoci často prehliadanú rolu.
V prvom rade poskytovali ubytovanie desiatkam tisícov imigrantov, ktorí prichádzali do mesta za prácou. Keďže centrálni plánovači podcenili rýchlosť rastu mesta a počet novopostavených bytov ďaleko zaostával za množstvom ľudí hladajúcimi bývanie, museli chudobní migrati prespávať v urbánnych dedinách.
Urbánne dediny mali ešte jednu výhodu: bývanie v nich bolo oveľa lacnejšie než v moderných novostavbách. Mnohé úspešné firmy a inovatívne produkty by nevznikli, ak by šikovní ale chudobní migranti nemali kde lacno bývať a prevádzkovať svoje firmy. Aj dnešný motor shenzhenskej inovatívnej ekonomiky, elektronická štvrť Huaqiangbei, bol pôvodne miestom, kde bývali a pracovali mladí inžinieri, ktorí si nemohli dovoliť vyšší štandard.
Dedinčania svojím dielom výrazne poznačili aj smerovanie vývoja mesta, pretože sa nechceli vzdávať svojich výsad a majetkov, čo v praxi znamenalo, že každá významná zmena bola výsledkom handrkovania medzi vládou a dedinčanmi. Ktovie ako by dnes mesto vyzeralo, keby veľkolepé plány iniciatívnych štátnych úradníkov neboli zakaždým uvedené do reality pragmatickými vidiečanmi.
A propos, plánovanie. Úradnícke vízie neboli vždy príliš veľkolepé. Prvý plán z roku 1979 predpokladal, že Shenzhen dosiahne v roku 2000 populáciu 300-tisíc obyvateľov. Za tri roky to už upravili na 800-tisíc. Nikto však ani netušil, že to nakoniec bude 6 a pol milióna.
Rast Shenzhenu ovplyvnila jeho geografická dispozícia, blízkosť Hongkongu, historické dedičstvo, pôvodné obyvateľstvo, úradnícke ambície, ale aj šťastné časovanie, keďže sa prelínal s dobou, keď pôvodné ázijské tigre (Hong Kong, Singapur, Korea a Tajwan) začali presúvať priemyslenú výrobu do lacnejších krajín.
Hoci centrálni plánovači svojím dielom poznačili rýchlosť a smer vývoja mesta, boli len jedným z množstva faktorov. Shenzhen je preto nenapodobiteľný, a ak sa rozvojové krajiny sústredia len na byrokratický aspekt pri raste veľkomesta, je veľmi pravdepoboné, že sa im úspech juhočínskej metropoly napodobniť nepodarí.
Článok bol pôvodne publikovaný na portáli INDEX denníka SME.
