Slovenskej politike stále chýba vo vzťahoch s Čínou vízia. Nedarí sa nám dosiahnuť významnejšie úspechy. Dôvodov je niekoľko, no hlavný je ten, že o tom ani len konštruktívne nediskutujeme. Zmení to nová politická reprezentácia?
Ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná (SNS) sa nedávno vyjadrila, že prezidentkina kritika ľudskoprávnych pomerov v Čínskej ľudovej republike môže nepriaznivo ovplyvniť plánovaný slovenský export bravčového mäsa do najľudnatejšej krajiny sveta. Matečnej partajný šéf Andrej Danko zhrnul jej zhrozenie takto: „…ak mi volá Matečná vystrašená, že prebieha certifikácia bravčového mäsa do Číny a Slovensko má zápornú obchodnú bilanciu, myslím si, že individuálne hrdinstvo na útok do Čínskej ľudovej republiky nie je na mieste.“
Prešiel sotva mesiac a Čína sa rozhodla import bravčového zo Slovenska skutočne zakázať. Dôvodom však nebol postoj prezidentky Čaputovej, ale výskyt afrického moru ošípaných na Slovensku. Podľa hovorcu ministerstva pôdohospodárstva aj tak vraj nie je dôvod na paniku, lebo zákaz Slovensku žiadnu škodu nespraví, keďže bravčové aj tak do Číny nevyvážame.
Máločo tak dokonale ilustruje nedostatok vízie pre rozvoj vzájomných vzťahov s Čínou.
Neexistujúca stratégia
Slovensko, podobne ako ďalšie krajiny v širšom regióne strednej a východnej Európy, videli po finančnej kríze Čínu ako príležitosť pre záchranu ekonomiky. Preto, keď Čína prišla v roku 2012 a zaklopala na stredoeurópske vráta s ponukou rozvoja vzájomných vzťahov v rámci iniciatívy 16+1 (dnes už po pripojení Grécka 17+1) a o rok neskôr s Novou hodvábnou cestou (一带一路 yi dai yi lu, v angličtine známa najmä ako One Belt One Road, prípadne Belt and Road Initiative, skr. BRI), takmer všetky krajiny na východ od niekdajšej železnej opony túto ponuku uvítali. Bokom ostali Ukrajina, Bielorusko a Moldavsko, lebo Čína ich vníma ako tradičnú sféru vplyvu Ruska, ktoré si vtedy nechcela rozhnevať. Mimo „klubu“ je aj Kosovo, ktoré Čína neuznáva ako nezávislý štát. Tento rok sa k iniciatíve 16+1 pripojilo Grécko, ktoré v Číne vidí prostriedok na obnovu krízou zdecimovanej ekonomiky.
Slovensko si od „klubu“ sľubovalo najmä zvýšenie exportu, a teda aspoň čiastočné vyrovnanie zápornej obchodnej bilancie. Lenže od vstupu do 17+1 slovenský export niekoľko rokov padal a záporná obchodná bilancia sa prehlbovala.
Vláda SR v snahe priniesť do vzťahov s Čínou stratégiu a konkrétne ciele schválila v roku 2017 Koncepciu rozvoja hospodárskych vzťahov medzi Slovenskou republikou a Čínskou ľudovou republikou na roky 2017 – 2020. Slovensko sa tak stalo jedinou krajinou vo V4, ktorá má prijatý strategický dokument o rozvoji vzťahov s Čínou. Lenže táto stratégia je prijatá len na papieri a v realite nie je implementovaná. Prečo? Lebo sa na nej aj napriek odobreniu vládou nedokázali zhodnúť kľúčové ministerstvá. Dôkazom je aj to, že spolu so stratégiou nebol prijatý akčný plán, ktorý mal jej všeobecnú víziu preniesť do podoby konkrétnych opatrení. Nuž, obdobie platnosti Koncepcie sa pomaly chýli ku koncu a slovenská politika v Číne je stále do veľkej miery freestyle.
Nedostatok vízie pritom znamená, že Slovensko nielenže nebude schopné dosiahnuť pozitívne výsledky, ale ani nie je ani pripravené vyrovnať sa s rizikami, aké vzťahy s Čínou prinášajú. Kým takmer celá EÚ intenzívne rieši otázku, ako manažovať bezpečnostné riziká a ďalšie politické implikácie spojené s rozvojom hospodárskych vzťahov, na Slovensku podobná debata zatiaľ takmer vôbec neprebieha.
Čínske investície
Slovenskí sino-romantici často tvrdia, že čínske investície sú dôležité pre náš ďalší ekonomický rozvoj. Za posledných osem rokov (od roku 2012, keď sme sa stali súčasťou zoskupenia 17+1) sa však na Slovensku nerealizovali žiadne väčšie čínske investície. Oznámené väčšie zámery sa neuskutočnili (napríklad predaj US Steel Košice čínskemu Hesteel či predaj TV Markíza konzorciu Penty a čínskej firmy CEFC).
Podľa údajov Národnej banky Slovenska z roku 2016 (posledné dostupné definitívne dáta) boli na Slovensku čínske investície v objeme zhruba 25 miliónov eur. To je výrazne nižší objem priamych zahraničných investícií, ako mali v danom roku na Slovenku mnohé ďalšie ázijské krajiny. (Japonsko vyše 68 miliónov, Taiwan cez 75 miliónov a Južná Kórea až 2,9 miliardy eur čo jej vynieslo 5. miesto v rebríčku najväčších investorov v krajine.)
Jasne vidieť, že čínske investície zatiaľ nehrajú v rámci slovenskej ekonomiky až takú dôležitú rolu. Skúsenosti z okolitých štátov zároveň ukazujú, že čínske investície významne neprúdia do kľúčových odvetví ekonomiky.
Navyše sa v poslednom čase čoraz viac hovorí o potenciálnych bezpečnostných rizikách, aké sa s čínskymi investíciami spájajú. No veľa slovenských politikov, ktorí nekriticky vítajú akúkoľvek zmienku o obchodoch s Čínou, tento vývoj ignoruje.
Žiadny čínsky všeliek
Dôvodov, prečo Slovensko nemá v rámci vzťahov s Čínou výraznejšie úspechy, je viac. K dôležitým patrí fakt, že politická reprezentácia nevedie medzi sebou konštruktívnu debatu o tom, ako majú tieto vzťahy vyzerať.
V slovenskej politike sa v prístupe k Číne dajú nájsť v zásade štyri tábory – pragmatickí obchodníci, ideologickí podporovatelia (v angličtine zvaní „panda huggers“, t. j. milovníci pánd), ideologickí odporcovia (zvaní aj „dragon slayers“, ) a opatrní internacionalisti.
Problematická je najmä skupina ideologických podporovateľov, lebo v ich očiach je čínsky politický systém nadradený západným demokraciám. Našťastie, táto skupina má v slovenskej politike minimálne, hoci dosť hlasné zastúpenie. Azda najtypickejším príkladom je poslanec Ľuboš Blaha, ktorý nekriticky velebí čínsky politický systém aj za cenu šírenia bludov u súčasnej Číne. K nemu však možno zaradiť aj predstaviteľov extrémnej pravice.
Ideologických podporovateľov a pragmatických obchodníkov spája najmä ich nekritický prístup k Číne. Pragmatici sa však od prvej skupiny odlišujú najmä tým, že ich prístup motivuje najmä vidina ekonomických ziskov. Zväčša ide o nominantov vládnych strán SMER-SD a SNS a v rétorickej rovine sa často približujú svojim čínskym náprotivkom. Realitou však zostáva, že slovenská vláda ani pod ich vedením nepodnikla žiadne zásadné kroky pre rozvoj vzťahov s Čínou.
V dôsledky nekritického vnímania Číny týmito dvoma skupinami súčasnej politike do veľkej miery uniká komplexnosť čínskeho globálneho pôsobenia a prioritou sa stávajú marginálne otázky ako export bravčoviny a ďalších poľnohospodárskych produktov. Poľnohospodárstvo má pritom pre Slovenskú ekonomiku zanedbateľný význam a zvýšene exportu mäsa by malo na slovenských spotrebiteľov negatívny efekt. (I keď export poľnohospodárskych produktov môže byť prínosný pre konkrétnych podnikateľov.)
Tábor ideologických odporcov pochádza najmä z radov súčasnej demokratickej opozície. Ich postoj voči Číne určuje najmä dôvera v demokraciu a demokratické inštitúcie, ako aj apel na dodržiavanie univerzálnych ľudských práv. Často sa angažujú v otázkach Tibetu a Taiwanu. Ale aj táto pozícia môže byť kontraproduktívna, ak skĺzne do apriórneho odmietania akéhokoľvek kontaktu s čínskym režimom.
Poslednou skupinou sú opatrní internacionalisti, tiež poväčšine z radov demokratickej opozície, ale aj Mostu-Híd. Ich pohľad na Čínu je na pomedzí medzi prístupom pragmatických obchodníkov a ideologických odporcov. Hoci sa neboja otvárať otázky hodnôt, uvedomujú si rastúcu moc Číny a nevyhnutnosť kontaktu s ňou.
Ako z toho von?
Aktuálne nedostatky prístupu Slovenska a slovenských politikov voči Číne nie sú neodstrániteľné. Zmena si bude v prvom rade vyžadovať definovanie našich vlastných cieľov, ktoré by sme chceli vo vzťahoch s Čínou dosiahnuť. Bez jasnej vízie totiž bude vzťahy definovať najmä Čína, a to vo svoj prospech.
Slovensko musí predovšetkým implementovať desať opatrení, ktoré zvýšia pripravenosť Slovenska na rastúcu moc Číny. Nájde sa však po budúcich parlamentných voľbách reprezentácia ochotná prijať potrebné zmeny?[/vc_column_text]
10 krokov pre úspešnú politiku voči Číne
- Prestať vnímať Čínu ako automatickú hrozbu alebo jednostrannú príležitosť. Čiernobiele vnímanie Číny je prekážkou formovania úspešnej zahraničnej politiky voči Číne.
- Opustiť vnímanie čínskych investícií ako záchrany pre ekonomický rozvoj krajiny. Doterajšie skúsenosti z okolitých krajín a analýza trendov nepredpokladá, že by sa rapídny rast čínskych investícií do žiadaných sektorov mal stať skutočnosťou.
- Definovať strategické odvetvia priemyslu, v ktorých by zahraničné investície Číny podliehali detailnejšiemu skúmaniu. Ako strategické odvetvie by mali byť definované aj médiá.
- Podporovať inkluzívnu debatu o slovensko-čínskych vzťahoch. Nevyhnutnou súčasťou toho je aj rozvoj žurnalistiky so zameraním na čínske pôsobenie na Slovensku a v EÚ.
- Dbať na rozvoj analytických kapacít so znalosťami problematiky súčasnej Číny a jej domácej i zahraničnej politiky, lebo tie sú nutným predpokladom úspešného nastavenia slovenskej politiky voči Číne.
- Vytvoriť kapacity na posudzovanie vplyvu čínskych investícií na slovenskú ekonomiku a na slovenské bezpečnostné záujmy.
- Posudzovanie čínskych investícií nesmie skĺznuť do roviny apriórneho odmietania všetkého čínskeho ani zvyšovania byrokratickej záťaže pre slovenských podnikateľov.
- Slovenská politika by pri rozvoji vzťahov s Čínou mala dbať na využívanie všetkých troch multilaterálnych rámcov (16+1, EÚ+Čína, V4+Čína), nespoliehať sa len na Čínou iniciovaný formát 16+1.
- Aktívne sa zapájať do formulácie spoločnej politiky EÚ voči Číne, aby reflektovala záujmy malých členských štátov, medzi ktoré patrí aj Slovensko.
- Podporovať rozvoj formátu V4+Čína, ktorý môže slúžiť ako alternatíva k formátu 16+1, nesmie však byť vnímaný ako alternatíva k vzťahom v rámci EÚ+Čína. Spolupráca v rámci V4 voči Číne môže pomôcť najmä pri konkrétnych otázkach, ako je prezentácia obchodných a investičných možností regiónu, spoločná turistická prezentácia, people-to-people výmeny.
