Útok alebo obrana? Bez podpory zahraničia sa mjanmarské protestné hnutie čoraz viac uchyľuje k násilnému odporu

Home Publikácie CEIAS Insights SK Útok alebo obrana? Bez podpory zahraničia sa mjanmarské protestné hnutie čoraz viac uchyľuje k násilnému odporu
+
Mjanmarská armáda sa 1. februára 2021 pokúsila o nezákonné prevzatie moci a zvrhnutie demokraticky zvolenej vlády. To sa celkom nepodarilo a výsledkom je krajina v totálnom chaose. S prehlbovaním krízy sa hranice medzi útokom a obranou začínajú stierať.

Keď som v Bratislave za svojím písacím stolom 1. februára zistila, čo sa v Mjanmarsku deje, okamžite som poslala správu kamarátovi v Mjanmarsku:

„Čakal si to?“ opýtala som sa ho.

„Nikto to nečakal,“ odpovedal.

„A protestuješ?“

„Jasné.“

Odo dňa prevzatia moci armádou boli rozsah protestov, ako aj pretrvávajúca úroveň aktivizmu proti vojenskej junte v moderných dejinách Mjanmarska bezprecedentné.

Spočiatku bola reakcia armády na protesty zdráhavá. Potom však nasledovali mesiace plné násilia proti (spočiatku) pokojným demonštrantom a demonštrantkám. Brutálne zásahy, ktoré sa začali koncom februára, presvedčili mnohých, že armádu môže zvrhnúť iba ozbrojená reakcia na ne. Mnohí spočiatku dúfali v zahraničnú intervenciu, ktorá by puč zvrátila. To však nebolo realistické a ľuďom začalo čoskoro dochádzať, že sa tak nestane.

Hlavní aktéri zmeny – mjanmarský ľud

Mjanmarčania a Mjanmarčanky sú sami schopní byť hlavnými aktérmi zmeny – potrebujú však podporu, nie zasahovanie. Najlepšie, čo vonkajší svet môže urobiť, je podporiť demonštrantov a demonštrantky a využiť všetky dostupné diplomatické nástroje.

Niekoľko dní po puči začal zdravotnícky personál, tzv. Hnutie za občiansku neposlušnosť (anglická skratka CDM), s cieľom paralyzovať štát v režime vojenskej junty. Čoskoro sa k nim pridali ľudia pracujúci v bankovom sektore, doprave, školstve ako aj verejnej správe, ktorí odmietajú pracovať pod vojenskou nadvládou a snažia sa urobiť krajinu neovládnuteľnou.

Aj keď CDM nemá jasné líderstvo, ukázalo sa, že je veľmi kreatívne – ťaží z minulosti, ale vymýšľa aj nové spôsoby, ako sa postaviť proti armáde. Pouličné protesty, tiché protesty, nočné lepenie portrétu vojenského vodcu na cesty s cieľom spomaliť obrnené transportéry prepravujúce vojská do miest; vešanie ženských sarongov v uliciach, aby sa zastavil postup vojakov a vojačiek, ako aj odmietanie osláv tradičného nového roka v apríli sú len niektoré z nich.

CDM tiež vedie bojkoty produktov, z predaja ktorých armáda priamo profituje vrátane rôznych značiek cigariet, piva a mobilného operátora MyTel. Existuje dokonca aplikácia obsahujúca zoznam produktov a firiem, ktoré ľudia bojkotujú. Za všetky tieto snahy bolo hnutie CDM ako celok tento rok nominované na Nobelovu cenu za mier.

Okrem toho zákonodarcovia a zákonodarkyne najväčšej strany NLD, ktorí boli riadne zvolení vo voľbách v roku 2020, vytvorili tieňový parlament – Výbor reprezentantov zákonodarného zboru (CRPH), ktorý následne zostavil dočasný kabinet, Vládu národnej jednoty (NUG). Súčasťou NUG sú volení zákonodarcovia a zákonodarkyne, ale aj členky a členovia organizácií etnických menšín a ďalšie kľúčové osobnosti protestného hnutia.

Začiatkom mája NUG zriadila Ľudové obranné sily (PDF – predchodca Federálnych demokratických ozbrojených síl) na ochranu civilného obyvateľstva pred armádou a v súčasnosti rokuje o zjednotení etnických ozbrojených organizácií a nových milícií, ktoré vznikli po prevrate. Budovanie medzietnickej solidarity a riešenie problémov a postavenia menšín v krajine, kde doteraz vládlo väčšinové obyvateľstvo Bamar, sú rozhodujúcimi zložkami opozície voči vojenskému režimu.

Od prevzatia moci armádou ľudia požadujú zásah OSN (vo forme R2P). Ak by však niekto zvonka teraz zasiahol, spôsobilo by to fragmentáciu alebo úplný rozpad odbojového hnutia a novovytvorených aliancií medzi väčšinovým obyvateľstvom a menšinami. Za súčasnej situácie by akýkoľvek vonkajší vojenský zásah v Mjanmarsku výrazne zhoršil humanitárnu krízu a nemala by byť o ňom ani reč.

Nástroje, ktoré môže medzinárodné spoločenstvo využiť na podporu mjanmarského obyvateľstva

Existujú však nástroje, ktoré môže medzinárodné spoločenstvo využiť – najmä susedské krajiny Mjanmarska, regionálne a medzinárodné zoskupenia, veľké mocnosti, ale aj malé a vzdialené krajiny. Patria sem okrem iného diplomatické nástroje, ako napríklad cielené finančné sankcie voči vojenským predstaviteľom a podnikom, zbrojné embargo, diplomatická izolácia, univerzálna jurisdikcia alebo postúpenie situácie Medzinárodnému trestnému súdu v Haagu.

Samotné hnutie CDM pravdepodobne nezlomí armádu. Bez sankcií sa armáda dokáže sama ďalej financovať aj niekoľko rokov. Obmedzenie prístupu armády k cudzej mene je tlakovým bodom, ktorý by mohol viesť k nejakej zmene.

V marci a apríli boli na mjanmarské štátne podniky obchodujúce v oblasti drahokamov a dreva, ako aj dva obrovské vojenské konglomeráty, Mjanmarská hospodárska korporácia (MEC) a Mjanmarská hospodárska spoločnosť s ručením obmedzeným (MEHL), uvalené sankcie zo strany USA, Európskej únie a niekoľkých ďalších krajín. Väčšina vlád sa však ešte k tomuto kroku musí odhodlať.

Zoznam sankcií navyše ešte nie je vyčerpaný. Existujú oveľa výnosnejšie podniky ako MEC a MEHL, napríklad Mjanmarský ropný a plynárenský podnik (MOGE), v ktorom majú akcie aj európske a americké spoločnosti a ktorý je priamo kontrolovaný vojenským režimom. Neuvalením embarga na spoločnosť MOGE a podobné spoločnosti znamená, že európske a americké spoločnosti prakticky spolufinancujú pokračujúce zločiny proti ľudskosti.

Medzinárodné spoločnosti pôsobiace v Mjanmarsku môžu pomôcť zabrániť tomu, aby sa peniaze dostali do rúk armády: môžu odmietnuť platiť dane a príjmy generálom, keďže spolupráca bola dohadovaná ešte s civilným režimom.

Zmrazenie vojenských účtov a uvalenie zbrojného embarga by mohlo zabrániť tomu, aby generáli nadobúdali ďalšie zbrane – pretože čím viac peňazí armáda získa, tým viac ľudí zabije.

Pokiaľ ide o diplomatickú izoláciu, Združenie národov juhovýchodnej Ázie (ASEAN) mal pôvodne potenciál zohrať dôležitú úlohu. Napríklad také vylúčenie Mjanmarska z ASEANu by malo na generálov dosť zdrvujúci dopad. Združenie však od začiatku svojho pokryteckého „úsilia o facilitáciu mieru“ urobilo niekoľko chýb a už sa od neho nedá očakávať, že prinesie nejaké zmysluplné riešenie.

Dobrá správa je, že aj krajiny, ktoré sú geograficky vzdialené od Mjanmarska, môžu zohrať dôležitú úlohu: každé embargo a sankcia sa ráta. Žijeme v globalizovanom svete, v ktorom aj ľudia na Slovensku, ktorí kupujú motorový olej od francúzskej spoločnosti Total, čo spolupracuje s mjanmarským MOGE, nepriamo prispievajú peniaze junte a zvyšujú jej schopnosť nakupovať viac zbraní.

Tieňový parlament CRPH a dočasný kabinet NUG horlivo pracujú (zo svojich úkrytov) na tom, aby získali oficiálne uznanie ako legitímna vláda štátu. Zatiaľ iba česká vláda poslala list, v ktorom blahoželala styčnému úradníkovi NUG pre Českú republiku k jeho menovaniu, a uvádza, že víta vytvorenia NUG. Ďalšie krajiny by sa mali inšpirovať a uznať NUG, alebo aspoň viesť aktívne rokovania s NUG, a budovať tak medzinárodné koalície.

Ďalej existujú aj právne nástroje. Princíp univerzálnej jurisdikcie majú k dispozícii všetky štáty sveta. Doteraz ju použilo viac ako 15 krajín, najmä pokiaľ ide o Rwandu. Každý národný súd môže stíhať jednotlivcov za vojnové zločiny alebo mučenie. V praxi to znamená, že keď mjanmarskí generáli cestujú, mohli by byť zadržaní.

Obyčajní ľudia môžu prispieť darovaním finančných prostriedkov na podporu CDM v Mjanmarsku, a tým prejaviť podporu ľuďom, ktorí v rámci boja proti vojenskej nadvláde (naďalej) riskujú svoje životy. Veľký význam majú aj symbolické gestá ako napríklad udalosť globálnej solidarity s ľuďmi v Mjanmarsku, ktorá prebiehala aj na Slovensku dňa 12. júna.

V dokonalom svete by vyššie opísané vnútorné a vonkajšie aktivity mali spôsobiť, že sa skôr či neskôr Tatmadaw (názov armády po mjanmarsky) rozpadne. Avšak v našom skutočnom a nedokonalom svete krajiny nie sú zosúladené vo svojich záujmoch a nie sú ani pripravené konať spoločne pre dobro jedného národa. Napríklad 1. apríla, keď Bezpečnostná rada OSN navrhla sankcionovať juntu, Čína a Rusko tento pokus zablokovali.

Musíme sa preto pripraviť na to, že nedostatok medzinárodného konsenzu a podpory povedú k škaredým alternatívam.

Útok alebo obrana? 

To, čomu teraz čelia ľudia v mjanmarských mestách, je presne to isté, čo armáda pácha v etnických rurálnych oblastiach už desaťročia, a začínajú si to uvedomovať. Keďže armáda pravdepodobne neustúpi, čoraz viac mjanmarských demonštrantov a demonštrantiek začalo na násilie reagovať ďalším násilím.

Zatiaľ čo niektorí stále veria v nenásilie ako najvhodnejšiu stratégiu prodemokratického hnutia, iní vkladajú nádeje do vytvorenia federálnej armády, ktorá by dokázala poraziť a nakoniec aj nahradiť Tatmadaw. Bez ohľadu na to, či je ozbrojený boj najefektívnejšou stratégiou, je to cesta, ktorou sa uberá čoraz viac aktivistov a aktivistiek.

CDM, ktoré bolo pôvodne nenásilné, sa tiež začalo obracať k násiliu. Od použitia prakov a iných domácich zariadení na obranu proti vojnovým zbraniam sa ľudia postupne uchyľujú k sofistikovanejším zbraniam. Koncom mája sa zintenzívňovali atentáty na predstaviteľov junty, najmä v Yangone. Cielené atentáty na personál junty (vojsko, políciu, informátorov a informátoriek) vo forme explózií a streľby sú stále bežnejšie. Pri jednom obzvlášť hroznom incidente vybuchla bomba na svadobnej hostine, pričom zabila štyroch ľudí vrátane nevesty.

Radikalizácia mjanmarských demonštrantov a demonštrantiek umocňuje cyklus násilia v krajine. Sledujúc udalosti z ďalekého Slovenska, by sa mohlo zdať, že je ťažké pochopiť, prečo sa ľudia uchyľujú k zbraniam. Ale práve situácia v Mjanmarsku je jedným z najjasnejších príkladov násilia ako poslednej zostávajúcej formy obrany proti brutálnym útokom nelegitímnej a nenávidenej armády.

Ak sme sa z histórie niečo naučili, je to to, že ide o sériu akcií a reakcií. Mnoho dôležitých míľnikov bolo dosiahnutých práve nemierovou, násilnou formu – od pádu feudalizmu a boja za rovnosť žien až po boj za osemhodinový pracovný čas. Z historického hľadiska preto nie je prekvapením, že ľudia v Mjanmarsku (a inde) sú ochotní položiť život za svoje ideály.

Predstavujú tieto kroky mjanmarských demonštrantov a demonštrantiek útok alebo obranu? Môže byť ťažké medzi jasne rozlišovať. Ak sú ľudia, ktorí odmietajú diktatúru, znásilňovaní a bití na policajných staniciach alebo odvážaní v neoznačených nákladných vozidlách bohviekam, samotná zásada nenásilia nemusí veľa dosiahnuť.

Ľudia sú pripravení brániť sa a bojovať. Pred časom môj mjanmarský kamarát, ten istý, s ktorým som hovorila na začiatku prevratu 1. februára, zverejnil na svojom Facebooku:

„Som tieto dni šťastný? Nie. Od prevratu nie som šťastný. Nikto okolo mňa nie je šťastný. Každý deň sa rozprávame a premýšľame, čo by sme mohli urobiť. Sme pripravení, ak príde na boje.“

____________________________________________________________________________________

Tento článok pôvodne vyšiel v Denníku N

  • Kristína Kironská is a CEIAS Research Fellow. She is also a Senior Researcher at the Palacky University in Olomouc working on the project Sinophone Borderlands. She mostly focuses on Myanmar, human rights issues, and democratization.