Hongkonské noviny South China Morning Post stiahli článok od údajného slovenského vedca Petra Sojku, ktorého identitu “nevedeli potvrdiť”. Umiestnenie článku s proruským obsahom od vymyslenej osoby poukazuje na problémy fungovania novín na periférii komunistického režimu.
Prvého decembra vyšiel v hongkonských novinách South China Morning Post (SCMP) článok Petrovi Sojkovi.
Údajný výskumník Slovenskej akadémie vied tvrdil, že USA by sa mali snažiť o dosiahnutie prímeria na Ukrajine.
SCMP sú známe a široko čítané noviny a umiestniť v nich svoj analytický článok sa dá považovať za úspech.
Ako je teda možné, že SCMP vydali článok pod jeho menom? Pohľad do dejín, ale aj súčasného fungovania týchto novín naznačuje nielen odpoveď o identite Petra Sojku, ale predovšetkým nám ukáže problém fungovania novín v prostredí oklieštenom čínskou komunistickou stranou.
Prerod novín pod čínskou správou
Noviny boli založené v roku 1903 a v druhej polovici 20. storočia sa vypracovali na symbol statusu: kto chcel v britskej kolónii niečo znamenať, musel čítať SCMP.
V 90. rokoch sa z periodika dokonca stali najziskovejšie noviny na celom svete a záujem o ne javili všetky veľké ryby v mediálnom priemysle, vrátane Ruperta Murdocha.
V roku 1993 ich však kúpil malajzijský miliardár Robert Kuok, ktorý mal veľké investície v Číne,preto začali panovať obavy o nezávislosť publikovania. Kuok však výrazne do chodu novín nezasahoval a tie boli schopné do svojich editorských rád pritiahnuť najlepších odborníkov na Čínu, vrátane uznávaného historika Jonathana Fenbyho či profesora politológie Williho Lama.
Po prechode Hongkongu pod čínsku správu, predovšetkým od začiatku druhej dekády 21. storočia, ale začalo vedenie novín výraznejšie presadzovať provládnu líniu.
V roku 2012 sa stal šéfredaktorom novín Wang Siang-wej, rešpektovaný novinár, ktorý však zároveň zastával seniornú funkciu v Komunistickej strane Číny. Počas Wangovho pôsobenia boli mnohokrát zastavené kritické karikatúry a vyhodení najkritickejšie píšuci novinári.
Digitálna transformácia médií výrazne znížila ziskovosť SCMP do takej miery, že ich Kuok v roku 2016 predal.
Novým a doterajším vlastníkom SCMP je Alibaba, ktorú vlastní Jack Ma. Pozorovatelia sa obávali, že noviny budú výraznejšie písať pročínske články a ich neutralita bude ohrozená. Do určitej miery sa to stalo, no aby sme pochopili, čo sa udialo, musíme si bližšie posvietiť na štruktúru novín.
Oddelenie redakcií
SCMP má viacero oddelení, ktoré sa venujú rôznym témam, majú oddelené riadenie a často ani medzi sebou nekomunikujú. Jeden z dôvodov medzinárodného úspechu novín je ich špeciálna pozícia anglojazyčných novín v rýchlo rastúcej Číne. Po desaťročia existoval silný dopyt po presnom a správnom reportovaní o čínskej politike a ekonomike. Novinári SCMP, mnohí pôsobiaci priamo v Číne, mali jedinečný prístup k vládnym úradníkom, podnikateľom alebo riaditeľom štátom vlastnených firiem.
Zároveň však od prechodu Hongkongu pod čínsku správu rástol tlak na to, aby sa nepísalo o určitých témach, predovšetkým o majetku najvyšších predstaviteľov komunistickej strany a prešľapoch čínskych politikov.
S nástupom Si Ťin-pchinga k moci došlo k utužovaniu informačného priestoru najprv v Číne, a postupne aj v Hongkongu.
V takejto situácii nastala otázka – ako môže médium na jednej strane naplňovať politické požiadavky a na strane druhej poskytovať dôveryhodné spravodajstvo? Je to vôbec možné? Nejde o kvadratúru kruhu?
Zjavným riešením v SCMP je pomerne prísne editorské oddelenie spravodajskej a názorovej sekcie. V spravodajskej sekcii pracuje množstvo profesionálov, ktorí dodnes prinášajú často unikátne informácie z Číny, často v oblastiach, ktoré iné anglojazyčné médiá nepokrývajú.
Na tomto mieste treba priznať, že autor tohto textu má viacerých známych v SCMP a think-tank CEIAS s ďalšími ich novinármi pravidelne spolupracuje.
A potom je tu názorová sekcia, ktorá funguje inak.
Za jej vedenie je ultimátne zodpovedný Yondhen Latoo, etnický Tibeťan, ktorý ale zastáva výrazne pročínske pozície. Je to práve táto sekcia, v ktorej sa píše o Číne veľmi pozitívne, často na úkor porušovania základných zásad žurnalistiky.
Na dennom poriadku je ačohentizmus, jednostranné chválenie čínskych úspechov a poukazovanie na problémy Ameriky.
Novinárske fauly
Dochádza však aj k väčším excesom. Vari najväčším prehreškom bola účasť novinárky SCMP na tzv. “vynútenom priznaní”. V rámci tejto praktiky sa nátlakom, násilím a niekedy aj týraním dosiahne to, že sa čínski disidenti verejne priznajú k svojim trestným činom a oľutujú ich.
Prirodzene, tento mimosúdny proces je nelegálny, priznanie nie je úprimné a žiadne seriózne médium by sa na tom nemalo podieľať.
V roku 2015 bol v Thajsku unesený švédsko-čínsky kníhkupec Gui Minhai a zavlečený do Číny. Previnil sa tým, že publikoval knihy o bohatstve a milenkách vrcholných funkcionárov v strane. V roku 2018 dal novinárom interview, v ktorom sa ku všetkému priznal a oľutoval to. Na tomto vynútenom priznaní sa na nepríjemné prekvapenie medzinárodnej novinárskej komunity zúčastnilo aj SCMP.
Editori názorovej sekcie však majú problém aj s falošnými identitami prispievateľov, podobne ako v prípade “Petra Sojku z Akadémie vied”. Pred troma rokmi vyšlo v SCMP niekoľko článkov vymyslenej vietnamskej analytičky.
Ukázalo sa, že išlo o organizovanú činnosť, pri ktorej neznáma skupina umiestňovala názorové články do viacerých médií. Zdá sa, že v tomto prípade sa SCMP stalo obeťou, hoci overenie si identity prispievateľov by malo byť základným krokom v editačnom procese.
Je možné, že sa niekto snažil o podobnú akciu aj s Petrom Sojkom. Lenže niekoľkosekundové googlenie by malo ukázať, že po takejto osobe niet ani stopy, čo by malo byť červenou vlajkou. Samozrejme, nie každý má veľkú digitálnu stopu, ale prestížne noviny ako SCMP azda neberú články od kadekoho.
Ak to tak skutočne bolo, tak má SCMP editorský problém a znamenalo by to, že sa od posledného škandálu vôbec nepoučili.
V špekulatívnej rovine by sme mohli povedať, že SCMP skutočnú identitu autora pozná. Obsah článku je totiž v súlade s čínskou pozíciou k vojne na Ukrajine a je možné, že im text bol poslaný od niekoho blízkeho čínskej vláde či komunistickej strane, ktorý chcel ostať v anonymite.
V každom prípade táto aféra prichádza v pre hongkonské noviny mimoriadne nevhodnom čase, pretože sa len pred týždňom prevalilo, že ich novinárka v Číne Minnie Chan je už mesiac nezvestná. Na naliehanie ostatných médií vyhlásili v SCMP, že má voľno a venuje sa rodine, no zároveň sa noviny vyhrážali podaním trestných oznámení na tých, ktorí sa téme budú hlbšie venovať. Takýto prístup je veľmi zvláštny. Keď bol v Moskve uväznený novinár amerického Wall Street Journal Evan Gershkovich, celá redakcia sa zomkla a na mnohých akciách žiadala jeho prepustenie.
Je pravdepodobné, že nejde o posledný takýto prešľap. Snaha vedenia SCMP spojiť kvalitnú publicistiku západného štýlu s vyhovením požiadavkám čínskeho štátu a komunistickej strany vytvára dlhodobé pnutie, ktorého zákonitým vedľajším produktom sú práve anonymne napísané pročínske články alebo účasť na štátom riadených maškarádach. Pre nás je to názorná ukážka toho, aká je pre kvalitnú žurnalistiku dôležitá otvorená a slobodná spoločnosť.
Pôvodný článok bol publikovaný na webe Denník N.
