Čo majú spoločné Versace, Carrefour, či Cathay Pacific? Všetky tieto spoločnosti z rôznych dôvodov čelili hnevu Číny.
Pozadie väčšiny prípadov znie na prvý pohľad banálne, až absurdne. Módna značka Versace sa napríklad v auguste stala terčom hnevu čínskeho internetu po tom, ako sa rozšírili fotografie trička z novej kolekcie. Na tričku bol totiž zoznam miest a krajín, na ktorom neboli Hongkong a Macao jednoznačne uvedené ako súčasť Číny. Veľmi podobný dizajn dostal do problémov aj luxusnú značku Coach.
V oboch prípadoch sa na čínskom internete zdvihla vlna pobúrenia a volania po bojkote. Spoločnosti boli obvinené zo spochybňovania celistvosti čínskeho územia. Čínske tváre značiek, herečka modelka Liu Wen a Yang Mi, krátko po vzniku kontroverzie oznámili, že rušia svoje zmluvy.
Spoločnosti sa pritom rýchlo ospravedlnili. Donatella Versace napríklad na internete zverejnila vlastnoručne podpísané vyjadrenie, v ktorom ubezpečuje, že jej zámerom nebolo spochybniť územnú celistvosť Číny.
Čína si vyžaduje rešpekt
Versace a Coach sú z dlhého zoznamu spoločností, ktoré sa v Číne dostali do problémov z politických dôvodov. Tento fenomén nie je v žiadnom prípade nový. V roku 2008 sa napríklad po celej Číne konali protesty pred francúzskymi supermarketmi Carrefour kvôli jeho údajnej podpore tibetských separatistov.
V posledných rokoch však počet prípadov politicky motivovaných kampaní proti zahraničným firmám rastie. Za týmto fenoménom sa skrýva viacero faktorov.
Čínsky trh je pre medzinárodné spoločnosti čoraz významnejší. Napríklad v sektore luxusných výrobkov predstavuje Čína až jednu tretinu celosvetových tržieb. Nie je preto náhoda, že sa do problémov často dostávajú práve luxusné značky. Pohnevať si Čínu môže byť pre mnohé z nich osudné.
S tým, ako silnie moc a prestíž Číny vo svete, tiež rastie nacionalistické cítenie medzi obyvateľstvom. Číňania sú presvedčení, že sa im nedostáva patričného rešpektu. Rozšírené sú najmä predstavy, že západné krajiny stále považujú Čínu a Číňanov za menejcenných, napriek tomu, že Čína je dnes svetovou mocnosťou. Aj keď sa väčšinu prípadov dá ľahko vysvetliť obyčajnou nepozornosťou či nedôslednosťou, mnohí sú náchylní vnímať ich ako zámerný útok proti Číne. Často pritom nerozlišujú jednotlivé firmy a krajiny, z ktorých pochádzajú.
K tomu sa najnovšie pridáva kultúra pobúrenia na internete. Fenomén dobre známy aj na západe je v Číne často spojený práve s prejavmi nacionalizmu. Každý prípad „urážky Číny“ sa bleskovo šíri a od „vinníkov“ sa vyžaduje okamžité ospravedlnenie. Známe tváre spojené so značkami sa zase musia od nich okamžite dištancovať, inak sa spochybnení ich láska k vlasti.
Politická zbraň
Politickú korektnosť na čínsky spôsob vyžaduje od zahraničných firiem aj čoraz sebavedomejšia čínska vláda. Na začiatku roka napríklad Peking rozposlal hromadný list 44 medzinárodným leteckým spoločnostiam. Žiadal v ňom, aby na svojich stránkach zmenili popis Taiwanu tak, aby bolo jasné, že je súčasťou Číny. Všetky spoločnosti tak pod hrozbou straty licencie skutočne urobili.
Obzvlášť šokujúci prípad čínskeho diktátu je spojený s Hongkongom. Prebiehajúcich protestov sa totiž zúčastnili aj zamestnanci hongkonskej leteckej spoločnosti Cathay Pacific. Čínsky letecký regulačný úrad najprv oznámil, že zamestnanci, ktorí sa do nich zapojili, budú mať z „bezpečnostných dôvodov“ zakázané pracovať na letoch cez čínsky vzdušný priestor. Následne bol CEO Cathay Pacific donútený odstúpiť a viacero zamestnancov podozrivých z účasti na protestoch stratilo prácu.
Peking si je vedomý, že so svojou rastúcou silou si môže dovoliť zahraničným firmám rozkazovať. Tvrdí pritom, že zahraničné spoločnosti na čínskom trhu víta. Musia však rešpektovať čínske zákony a územnú celistvosť. Navyše, ako tvrdí obľúbená formulka čínskej rétoriky, nemôžu žiadnym spôsobom „zraniť city čínskeho ľudu“. Úprimný hnev čínskeho obyvateľstva po každej ďalšej údajnej urážke Číny je pre lídrov v Pekingu užitočnou zbraňou.
Novou zbraňou proti firmám, ktoré sa prehrešili voči oficiálnej línii môže byť aj systém korporátneho sociálneho kreditu, ktorý Čína postupne implementuje. Spoločnosti, u ktorých sa zistenia pochybenia, dostanú negatívne hodnotenie v centralizovanom systéme, budú čeliť pokutám a ďalším rôznym sankciám a v najhoršom prípade sa môžu dostať na čiernu listinu.
Vyžadovanie politickej korektnosti pritom nekončí pri firmách. Ohrozené sú západné vzdelávacie inštitúcie, médiá či zábavný priemysel. Aj tam, kde nie je priamy tlak Pekingu, prichádza k autocenzúre. Obava z dôsledkov pohnevania si Číny a tým straty čínskeho trhu je totiž dostatočne silnou motiváciou vyhnúť sa potenciálne kontroverzným slovám či konaniu. Pre príklad, predstava, že by dnes napríklad Hollywood natočil film Sedem rokov v Tibete je utópiou.
Rastúca autoritárskosť čínskeho režimu a netolerancia voči liberálnym a demokratickým hodnotám napovedajú, že Čína sa čoraz viac bude snažiť umlčať nežiadúce názory aj za vlastnými hranicami. Preto je nutné, aby si túto hrozbu uvedomili aj vlády západných štátov a začali proti nej bojovať. Inak sa ľahko môže stať, že rastúca závislosť na Číne pôjde ruka v ruke s oslabovaním pilierov západných demokracií, ako sú sloboda prejavu a médií. A tie sú dôležitejšie ako jedno tričko od Versace stiahnuté z obchodov.
Článok bol pôvodne publikovaný na portáli Euractiv.sk.
Ilustračná foto: Flickr/Nigel Jones, CC BY-SA 2.0
