Jedna krajina, jeden systém: Hongkong a rok, počas ktorého sa opozícia vytratila

Home Publikácie CEIAS Insights SK Jedna krajina, jeden systém: Hongkong a rok, počas ktorého sa opozícia vytratila
+

Hongkonská demokratická opozícia v teórii predstavuje pre mesto protipól pevninskej autoritárskej vlády a pro-pekinských politikov v meste. Za posledný rok sa však odohralo viacero udalostí, ktoré v tom opozícii výrazne bránia.

Už dlhší čas to vyzerá tak, že opozícia v Hongkongu stráca na sile. Zadržanie 53 prodemokratických kandidátov a aktivistov zo 6. januára potvrdilo dlhodobé obavy hongkonskej demokratickej opozície a mnohých pozorovateľov. Ide o čoraz väčšie uplatňovanie antidemokratických zákonov a pravidiel, ktorými sa zo špeciálneho autonómneho regiónu známky jeho autonómie pomaly vytrácajú. Nakoľko koncom februára bolo 47 zo zadržaných aktivistov a politikov obvinených z pokusu o „konšpiráciu s cieľom rozvrátenia štátnej moci“, je pravdepodobné, že budú aj exemplárne potrestaní, čo tieto obavy len zhorší.

Za týmto zadržaním a obvinením stojí hongkonský zákon o národnej bezpečnosti, ktorý bol uvedený do platnosti 30. júna 2020. Dôležité je spomenúť, že Slovensko ho spolu s ďalšími 26 krajinami na Rade OSN pre ľudské práva odsúdilo. Tento zákon je kľúčový pre rozšírenie možností stíhania hongkonskej opozície napríklad aj za aktivity, ktoré by sa dali opísať ako separatistické. Závažným problémom pri Hongkongu je však to, že takto môže byť interpretované aj samotné volanie po férovejšej demokracii, ktoré charakterizuje celú opozíciu. Tá v meste často predstavovala jedinú hranicu medzi „dvoma systémami“, ktoré mali charakterizovať koexistenciu Hongkongu a Číny.

Porušené sľuby a protesty

Už v piatom bode spoločného vyhlásenia Veľkej Británie a Číny k otázke Hongkongu z roku 1984 sa uvádza, že aj po tom, ako mesto v roku 1997 prejde pod kontrolu Číny, si jeho obyvatelia zachovajú základné slobody a práva. Či už ide o slobodu slova, médií, stretávania sa a protestu – všetky tieto a aj iné slobody a práva mali aspoň 50 rokov po odovzdaní mesta ostať nenarušené. Neprešlo však ešte ani 24 rokov a tieto slobody vyzerajú byť (nielen) v kontexte národnobezpečnostného zákona minulosťou a vplyv Číny v Hongkongu narastá.

Síce je tento zákon asi najjasnejším príkladom toho, ako sa Čína a jej naklonení politici v meste pokúšajú dostať Hongkong pod svoju absolútnu kontrolu, ani zďaleka nejde o prvý pokus. Pokus presadiť podobný zákon v roku 2003 vyvolal jeden z prvých masových protestov v meste, pričom Hongkong je už posledných 20 rokov poznačený pravidelnými protestami a nepokojmi namierenými proti vplyvu pevninského režimu. Či už išlo o protesty proti pokusom zmeniť rozvrhy v školách tak, aby si mladí ľudia v Hongkongu osvojovali čínsku identitu (2012), protesty za snahu o reformu hongkonského volebného systému (2014) alebo protesty proti extradičnému zákonu (2019 – 2020) a mnoho ďalších, všetky sa dajú zredukovať na snahu opozície postaviť sa proti snahám Pekingu či hongkonskej exekutívy o posilnenie vplyvu v meste. Podobne je to aj s protestmi, ktoré sa diali po zavedení národnobezpečnostného zákona. Napríklad protesty proti samotnému zákonu v júni a júli, či neskoršie protesty proti odloženiu volieb do Legislative Council (LegCo), ktorý slúži ako kvázi hongkonský parlament, v septembri minulého roku.

Jeden zo zadržaných protestujúcich v júli si na vlajku napísal miniatúrnym písmom „no to“ Hong Kong Independence. Podľa hongkonskej polície bol zadržaný za držanie vlajky za hongkonskú nezávislosť.

Avšak aj pri protestoch, ktoré prebiehali po júni 2020, nepredstavoval národnobezpečnostný zákon dôvod zadržiavania protestujúcich. Išlo skôr o zadržiavanie na základe porušení iných zákonov – napríklad nelegálneho zhromažďovania sa alebo predpandemického zákazu nosenia masiek pri protestoch. Zaujímavým faktom je aj to, že od júla do začiatku januára bolo na základe tohto zákona zadržaných iba 35 ľudí. Situácia zo začiatku januára, keď bolo za jeden deň zadržaných 53 aktivistov a politikov, je o to viac zarážajúca. Podľa oficiálnych vyjadrení boli zadržaní a 47 z nich aj obvinení za údajnú konšpiráciu a protištátne aktivity spojené s organizovaním demokratických primárok v júli minulého roka. Tieto aktivity síce boli autoritami označené ako pokus o narušenie stability a pokus o prevrat, avšak je nutné dodať, že v mnohých krajinách sú primárky bežnou súčasťou demokratického procesu a pomáhajú stranám vybrať si tých najvhodnejších kandidátov do volieb. Zaujímavým sa javí aj rozhodnutie aplikovať národnobezpečnostný zákon iba na osoby, ktoré tieto primárky organizovali alebo v nich kandidovali, no nie na viac ako 600-tisíc obyvateľov, ktorí v rámci nich hlasovali. Tento prístup tak Číne pomáha obhájiť si argument, že nijako neobmedzuje práva „bežných“ občanov Hongkongu. Takéto odôvodnenie však zjavne nestačilo medzinárodnej komunite, čo sa odzrkadlilo aj na rozhodnutí ministrov zahraničných vecí Veľkej Británie, USA, Kanady a Austrálie spoločne odsúdiť toto zatýkanie opozície.

V nadväznosti na tieto udalosti je podstatné spomenúť aj rozhodnutie hongkonskej polície zablokovať prístup na webovú stránku dokumentujúcu priebeh protivládnych protestov od roku 2019. Toto môže znamenať budúce pokusy o blokovanie webov s protivládnym obsahom, čo by len priblížilo hongkonský internet k tomu na pevnine. Takáto cenzúra môže mať zásadný vplyv aj na budúce protesty, ktoré sa často organizovali a do istej miery odohrávali práve aj na internete. Cenzúra však nezostala len na úrovni internetu, nakoľko hongkonské verejnoprávne médium RTHK zakázalo vo februári vysielanie BBC World News. Stalo sa tak krátko po tom, ako pevninská Čína urobila rovnaký krok pre údajné porušenie usmernení zo strany BBC pri správe o Sin-ťiangu. Takáto cenzúra tak spolu s väčšou kontrolou nad hongkonským internetom zo strany Číny pre miestnu demokraciu predstavujú len ďalší problém.

Jedna krajina, jeden systém?

Problematickými sa javia aj zmeny, ktoré v kontexte národnobezpečnostného zákona vyplývajú pre školy. Už v roku 2012 sa mnohí Hongkončania obávali možných zásahov do školských osnov, a to špecificky zavedenia niečoho, čo by pripomínalo čínsku „vlasteneckú výučbu“. Jej hlavným cieľom je stvárnenie Čínskej komunistickej strany ako hlavného ochrancu čínskeho národa. Zmeny, ktoré v osnovách nastanú, sú prirovnávané práve k tejto výučbe, avšak údajne majú žiakom pomôcť pochopiť, aké povinnosti spolu s národnobezpečnostným zákonom prichádzajú. Zlaté grafiky a edukatívne videá tak majú normalizovať mnohokrát kritizovaný zákon medzi žiakmi a predstaviť ho ako niečo, čo priamo ovplyvňuje len malú skupinku zločincov, a nie všetkých obyvateľov Hongkongu. Problémom však je, že v spojitosti s nedávnymi obvineniami voči opozičným aktivistom sa po novom za zločin v Hongkongu zjavne považuje aj pokus o víťazstvo v údajne demokratických voľbách.

Okrem toho sa však Čína zjavne pokúša zmeniť aj fungovanie hongkonského volebného systému. Podľa riaditeľa úradu pre záležitosti Hongkongu a Makaa by mali byť politici v špeciálnych administratívnych regiónoch patriotmi a nemali by spochybňovať čínsky systém vedený Komunistickou stranou Číny. To začína pripomínať požiadavky, ktoré sú kladené na politikov a úradníkov na pevnine, ktorí musia prejavovať lásku nielen ku krajine, ale aj k strane.

Samotné načasovanie týchto udalostí je pre opozíciu tiež zlé, nakoľko sa dejú krátko po tom, ako stratila veľkú časť zastúpenia v LegCo. V novembri totiž polícia zadržala osem opozičných politikov a štyrom z nich odobrala miesto v legislatíve. Krátko nato sa svojich miest v LegCo vzdalo 15 ďalších členov opozície. Tak sa v priebehu zopár mesiacov oslabila nielen sila opozície verejne protestovať proti týmto a možným ďalším obmedzeniam demokracie v Hongkongu, ale aj možnosť v rámci legislatívnych konaní oponovať propekinským politikom.

Číne sa tak podarilo v relatívne krátkom čase zatlačiť a obmedziť takmer všetku silu opozície v meste. Do istej miery jej v tom určite pomohla aj pandémia, vďaka ktorej bolo omnoho jednoduchšie obmedziť protesty a verejné zhromaždenia. Okrem toho sa jej však darí ovplyvniť mysle žiakov i to, kto sa bude môcť stať politikom. Vo viacerých oblastiach sa hranica medzi Hongkongom a Čínou maže a vyzerá to tak, že 50 rokov slobody, ku ktorým sa Čína v roku 1984 zaviazala, nebude trvať až tak dlho. A ani hongkonská opozícia s tým už asi veľa neurobí.


Článok vyšiel aj v Denníku N.

Foto: Flickr/Studio Incendo (CC BY 2.0)

  • Adam Kalivoda is a research assistant at CEIAS and a BA student of Philosophy, Politics, and Economics at the University of Warwick.